Keď sa v manželstve udeje nejaká vážna vec, ako je napríklad závislosť jedného z partnerov, vzťah a celkovo rodinu to veľmi poznačí.
Naše manželstvo tiež malo rôzne trhliny, vrátane manželovej závislosti. Boli chvíle, kedy som si myslela, že to už ani nie je možné napraviť. Že naše manželstvo už dostalo toľko rán, že sme sa už tak veľmi odcudzili, že ani nie je na čom znova budovať. Nevedela som, či sa cez to dokážem preniesť – cez všetky tie klamstvá a škaredé veci a cez všetku tú bolesť a hnev, ktorý som v sebe mala.
No vďaka manželovmu liečeniu a následnej abstinencii som videla, že máme nádej zachrániť aj naše manželstvo.
Nevedeli sme, čo nás čaká, keď sa rozhodneme pracovať na našom vzťahu. Je to pre nás oboch náročné, vyžaduje si to veľa energie, sebazaprenia a práce na sebe, no zároveň sme takí šťastní, že sme sa na túto cestu vydali.
Zhrnula som pre vás niekoľko bodov, ktoré nám pomáhajú znovu budovať naše manželstvo, tentokrát na pevnejších a zdravších základoch, než kedykoľvek predtým.
1. Úprimnosť
Vždy som si myslela, že ja som vo vzťahu tá úprimná a nenávidela som manželove klamstvá (ktoré idú ruka v ruke asi s každou závislosťou). Hoci som manželovi bežne nehovorila klamstvá a nezatajovala som mu veci ako on mne, predsa len som tiež nebola úprimná. Nehovorila som, ako sa skutočne cítim. Často som mu nehovorila, čo mi vadí alebo čo sa ma dotklo. Dusila som v sebe veľa vecí, ktoré ma hnevali, boleli alebo mi inak prekážali. Len aby som nevyvolala hádku a „nevyprovokovala“ manžela ku kriku. To však nebolo správne, pretože som mu neukazovala svoju pravú tvár a len sa vo mne hromadil hnev.
Dnes je to celkom inak. Naučili sme sa obaja hovoriť si nielen tie príjemné veci, ale aj tie nepríjemné. Učíme sa prijímať kritiku a negatívne veci a pracovať na sebe. Učíme sa pracovať s hnevom a celkovo s našimi emóciami. Sme voči sebe úprimní vo všetkých ohľadoch. A je to naozaj úplne o inom.
Žiadna pravda nie je taká zlá ako jediné klamstvo.
2. Terapia pre oboch
Keď sa manžel vrátil z liečenia, mysleli sme, že v rámci záchrany nášho manželstva budeme chodiť na manželskú terapiu. Potom sme to však akosi odkladali a neriešili, istý čas sme mali pocit, že to zvládneme sami. Boli lepšie obdobia a potom aj také dosť hrozné, kedy nás minulosť dobiehala viac, než by bolo príjemné a hádky nemali konca-kraja. Dokonca sme zvažovali, či by nebolo prospešné, ak sa naše cesty rozdelia, aby sme sebe navzájom a našim deťom ešte viac neubližovali.
Napokon sme si stanovili ako taký posledný pokus o záchranu manželskú terapiu. Myslela som, že to bude taká klasická manželská terapia, kde párik sedí a terapeut sa rozpráva raz s jedným, raz s druhým a tak nejako, ako som to poznala z filmov.
Ale… verím, že veci sa dejú tak ako to má byť – aspoň od istého času som o tom presvedčená. A tak to bolo aj u nás. Prišli sme na dohodnuté prvé stretnutie s terapeutkou, povedali jej svoj príbeh a ona nám navrhla, že by bolo fajn, keby sme terapiu absolvovali každý zvlášť. Že určite by sa dalo skočiť hneď aj na párovú terapiu, ale v našom prípade vidí väčší zmysel v individuálnej terapii.
Pár terapií už máme za sebou (o konkrétnom type terapie napíšem viac v inom článku) a obaja sme veľmi milo prekvapení výsledkami. Každý z nás si rieši svoje vlastné traumy a problémy, uzdravujeme svoje vnútro a tým sa stávame oveľa silnejšími a vnútorne zdravšími, čo sa prejavuje aj vo vzťahu.
Za túto terapiu sme obaja neskutočne vďační.
P.S.: Ja som na individuálnu terapiu začala chodiť ešte počas manželovho liečenia. Dovolím si tvrdiť, že mi to pomohlo prežiť jedno z najťažších období môjho života. Manželskú terapiu sme ale chceli absolvovať u iného terapeuta, aby sme tam obaja mohli začať s „čistým štítom“.
3. Komunikácia – veľa komunikácie
Ja viem, komunikácia sa ako dôležitá súčasť každého vzťahu omieľa takmer v každom článku z kategórie „manželstvo a vzťahy“. Ale aj tak mám pocit, že ju poriadne zanedbávame. Nejako som si vždy myslela, že my s manželom sa veľa rozprávame a že naša komunikácia je dostatočná. Nebola to ale celkom pravda.
Jednak sme k sebe neboli úprimní, vyhýbala som sa ťažkým témam, aby som nerozhnevala muža a nemusela potom počúvať jeho krik. Ani zďaleka sme nemali hlboké rozhovory o dôležitých veciach.
Niekedy, keď som načrtla niečo, čo ma trápilo v našom vzťahu, povedal mi, že z jeho strany je všetko medzi nami v poriadku a viac sa tým zaoberať nechcel, alebo to skončilo hádkou, ktorá nič nevyriešila, len sme sa vzájomne dourážali.
Od manželovho liečenia sa to však zmenilo. Zrazu som mu mohla povedať všetko, čo ma trápilo a on počúval. Mohla som konečne vyliať svoje srdce, bez cenzúry. Nekričal, nerozčuľoval sa, nehovoril, aby som sa pozrela sama na seba, neobviňoval ma.
A ja som sa začala tiež učiť neurážať sa, počúvať ho a skutočne vnímať, čo hovorí (stále sa učím a asi budem až do konca života:)
Naše rozhovory nabrali na hĺbke, nie sú to len povrchné rozpravy o tom, aký mal kto z nás deň. Nie je téma, o ktorej by sme sa nedokázali pobaviť, vrátane tých najintímnejších vecí. Jednoducho, otvorili sme si svoje vnútro a nebojíme sa jeden s druhým zdieľať svoje pocity, nápady, myšlienky, všetko.
Netvrdím však, že sme dokonalí a že sa vôbec nehádame a naše rozhovory vždy plynú ako po masle. Stále sa učíme, stále máme pred sebou kopec práce na sebe a na našom vzťahu, stále robíme chyby, stále sa dokážeme vytočiť. Uvedomujeme si však veľa vecí, začíname rozumieť súvislostiam a tomu, prečo niekedy reagujeme tak, ako reagujeme (v tom nám veľmi pomáha terapia). A to nás posúva vpred.
4. Čas pre nás dvoch
Dlhé roky sme nás dvoch, respektíve čas len pre nás dvoch, absolútne neriešili. Pri štyroch deťoch je ľahké nájsť výhovorku, prečo sa nedá nájsť si chvíľku pre nás ako manželov.
Hoci sa nám to možno nedarí so železnou pravidelnosťou, snažíme sa to brať vážne.
Každý týždeň sa snažíme nájsť si aspoň v jeden deň pár hodín len pre seba na naše „rande“. Či už si ideme spolu niekam posedieť, alebo ideme na Klub abstinentov do Banskej Bystrice, na prechádzku alebo do kina, sú to pre nás dôležité momenty.
Okrem toho si už neviem predstaviť, že by sme si každý deň nenašli aspoň chvíľku na rozhovor.
5. Liečenie a Klub abstinentov
Veľkou oporou, nielen pre manžela ale aj pre náš vzťah, je Klub abstinentov v Banskej Bystrici. Vďaka klubu som stretla veľa nových ľudí, nielen abstinentov ale aj ich partnerky či manželky, čo mi dodávalo nádej v ťažkých chvíľach. Je to komunita ľudí, ktorí dokážu dodať silu a energiu, podržať vás, pomôcť. Som šťastná, že sme mali možnosť spoznať týchto ľudí a celkovo som šťastná a veľmi vďačná za to, že sa manžel dostal na liečenie. Pretože liečenie bolo v podstate štartom k uzdraveniu nášho manželstva.