Učiť deti doma ma lákalo už veľmi-veľmi dávno. No chýbala mi odvaha. A spočiatku ani manžel nebol naklonený tejto myšlienke. Mne ale domáce vzdelávanie vŕtalo v hlave prakticky od nástupu nášho prvého syna do školy.
Postrach menom škola
Pre nášho prvorodeného bola škola ohromným stresom. Ani nie tak učivo, ako to, že si niečo zabudne, či už úlohu, peračník, prezuvky… a bude z toho zle. Pretože pani učiteľky zabúdanie nemajú rady. Naše dieťa, ktoré sa pôvodne do prvej triedy veľmi tešilo, si v škole začalo ohrýzať nechty a stal sa z neho uzlík nervov. Bývalo to ťažké. Pre neho aj pre mňa. Lebo som tiež často strácala nervy. Trápila sa kvôli neraz nezmyselným úlohám, učila sa s ním básne na Hviezdoslavov Kubín (och, ako som rada, že toto už nemusíme!), riešila ranné bolesti bruška…
Potom začala do školy chodiť aj staršia dcérka, neskôr mladšia. Aj keď naše deti zvládali školu dobre, čo sa týka známok, boli to stresy a ja som zo všetkého najviac milovala prázdniny:) Na školu si totiž spomínam ja sama so stiahnutým žalúdkom – úzkosti a neustály stres, aj keď som patrila medzi jednotkárov.
Avšak zvládnuť domáce vzdelávanie s troma deťmi a štvrtým zatiaľ neškolopovinným mi prišlo ako príliš veľká výzva. Napriek tomu som o tom snívala a tá myšlienka vo mne stále silnela.
Rozhodnutie
V roku 2018 sme vzali deti zo školy, aby sme na tri týždne vypadli do Talianska. Mali sme za sebou veľmi ťažké obdobie a potrebovali sme takýto únik. Pre našu rodinu to bolo naozaj dôležité. Deti sme zo školy vypýtali, boli sme celý čas v kontakte so školou a spolužiakmi – deti si robili priebežne poznámky, učili sme sa, čítali a robili všetko, čo bolo treba. Bolo to ale dosť náročné, pretože museli mať všetko dobehnuté.
A keďže sme plánovali viac cestovať, vedeli sme, že to so školou nebude jednoduché. Nemôžete zobrať deti párkrát do roka na dva-tri-štyri týždne niekam preč. Domáce vzdelávanie začalo dávať nám obom (teda mne aj manželovi) čoraz väčší význam.
Rok 2019
V septembri 2019 deti nastúpili do školy. Na jar roku 2020 (to sme ešte netušili nič o pandémii, ktorá naše plány pomenila) sme si naplánovali dlhodobú cestu po Európe. Pripravovali sme sa na to, že po prvom polroku školy by sme deti vzali do domáceho vzdelávania. Začala som si zisťovať informácie o tom, čo všetko budeme potrebovať na prechod našich detí zo školy na homeschooling.
Po pár telefonátoch mi bolo jasné, že ideálne je riešiť túto záležitosť na začiatku školského roka, nie v jeho priebehu. Bol piatok 13.9., kedy mi v českej škole povedali, že majú voľné miesta pre všetky naše deti, ale treba to urobiť urýchlene. Urýchlene znamenalo prakticky v ten deň oznámiť v našej škole, že naše deti tam končia, nájsť kmeňovú školu na Slovensku a kopec ďalších vecí. Zavolala som manželovi, čo na to hovorí a zhodli sme sa, že ideme do toho.
Zistila som, že všetky tie oficiality a veci, ktoré sa mi zdali tak zložité na vybavenie, sa dali vybaviť veľmi ľahko a navyše som väčšinu zvládla v priebehu toho jedného dňa. Ostatné sme riešili za pochodu. Všetko tak nejako do seba zapadlo a z našich detí sa zo dňa na deň stali domaškoláci. Po víkende už do školy nešli.
Boli to zvláštne pocity. Aj pre deti, aj pre mňa. No bol to koniec jednej éry a začiatok niečoho nového. A to nové sa nám zatiaľ veľmi páči 🙂
Chaotické začiatky
Náš prvý polrok – teda po prvé preskúšanie – bol jeden veľký chaos A tým veľký myslím naozaj obrovský! Často ma prepadávali strašidelné myšlienky, či sme urobili dobre, ako to len zvládnem, stále som mala pocit, že deti nerobia dosť, že sa dosť neučia, že by mali toho robiť viac, že to nezvládam, že nie som dosť dobrá… Jednoducho pochybnosti.
Po prvom preskúšaní (o pocitoch pred ním vám radšej asi písať nejdem:))) sa ale väčšina mojich strachov a pochybností rozplynula. Konečne som si začala domáce vzdelávanie viac užívať a nachádzať v ňom určitú kreativitu a rôzne úžasné možnosti. Deti sa mohli viac zameriavať na to, čo ich baví, trávili sme spolu viac času, pozerali sme spolu zaujímavé videá a dokumentárne filmy, chodili sme na výlety na zaujímavé miesta. Život dostal iný rozmer ako predtým, keď chodili do školy. Dopoludnia patrili učeniu, poobedia sme mali voľno. Žiadne úlohy, žiadne prípravy na písomky či odpovede pri tabuli.
Domáce vzdelávanie má pre mňa a našu rodinu veľký význam a my ani deti by sme nemenili. Napriek tomu, že mám ťažké a kritické chvíle, kedy mám chuť sa na všetko vykašľať, vždy sa viem opäť naštartovať, lebo si uvedomujem, akou výhodou domáce vzdelávanie pre nás je…
Ale aby som vás neunudila k smrti, viac o výhodách a nevýhodách domáceho vzdelávania neskôr 🙂