Prečo o tom takto verejne píšeš?

Je v poriadku písať o takých citlivých veciach, ako je manželova závislosť (gamblerstvo), naše manželstvo, naše súkromie? Je v poriadku deliť sa o tieto veci takto verejne, na internete?

Prečo to vlastne robíme?

Viem, že mnohým napadne práve táto otázka „Prečo to takto verejne píšeš???“  Dlho som si nevedela ani len predstaviť, že by som takéto citlivé veci dokázala preberať na internete. A dokonca nie anonymne.

A nevedela som si predstaviť, že by môj manžel vôbec niekedy súhlasil, aby som písala o týchto veciach, pretože veľká časť sa týka práve jeho a jeho problému.

Dôvody, pre ktoré som vôbec začala premýšľať o tom, že by som náš príbeh zverejnila, boli ale silnejšie než strach alebo zábrany. A veľmi si vážim, že môj manžel mal podobný názor a že súhlasil, aby sme náš príbeh vyrozprávali.

Čo ma k tomu celému viedlo?

Keď som zostala pred necelým rokom sama po tom, ako manžel odišiel na liečenie závislosti od gamblingu, cítila som sa neskutočne osamelá. Hoci som mala pri sebe naše štyri deti a mala som podporu mojich rodičov, manželových rodičov a mnohých ďalších ľudí,  za čo som veľmi vďačná, cítila som sa SAMA. Lebo nikto nedokázal pochopiť, čím prechádzam.

Snažila som sa hľadať pomoc na rôznych diskusných fórach, aj som niekoľkým ženám s podobným problémom napísala súkromnú správu. Lenže témy boli buď príliš staré a ja som nedostala žiadnu odpoveď, alebo som dostala odpoveď, že dotyčná žena sa nakoniec rozhodla pre rozvod.

Na slovenských a českých stránkach som našla minimum žien, ktoré by písali o probléme, ktorý som riešila ja. Manželky gamblerov a iných závislých mužov asi bežne nepíšu o svojich trápeniach na internete a mnohé ani netušia, že vlastne žijú so závislým človekom.

Tak veľmi som túžila niekoho nájsť. Niekoho s podobným osudom. Niekoho, kto by mi rozumel, kto by ma dokázal pochopiť, kto by rozumel tomu, čo sa vo mne deje, kto by mi povedal „nie si v tom sama, viem, aké to je…“. Nenašla som nikoho.

Až raz… blúdila som jeden večer, keď už som uložila deti do postele, na zahraničných stránkach. A zrazu som narazila na blog ženy, ktorá píše o živote so svojím závislým manželom. On síce nie je gambler, ale pri závislostiach je to veľmi podobné.

Keď som si čítala jej blog, akoby som čítala svoj vlastný príbeh. V toľkých vetách som sa našla. Plakala som pri jej článkoch, pretože som presne vedela, o čom píše. Presne som poznala tie pocity, ktoré opisovala. Zrazu som cítila, že nie som sama. Bola to úľava. Bol to úžasný pocit. Akoby som našla priateľku. Aj keď viem, že sa s ňou nikdy osobne nestretnem (i keď nikdy nehovor nikdy), veľmi mi pomohla. Tým, že sa nebála zdieľať svoj príbeh, písať o bolestivých a veľmi súkromných veciach. Tým, že sa nebála otvoriť svoje vnútro.

Postupne som našla ešte zopár ďalších (všetko zahraničných) podobne odvážnych žien, ktoré písali o živote s partnerom závislým od drog, alkoholu či sexu.

Písanie je niečo ako terapia (sama som si písala denník, keď bol manžel preč, inak by ma všetka tá bolesť a pocity asi totálne prevalcovali). Navyše, nikdy neviete, komu môžu vaše slová pomôcť. Verím, že všetko, čo sa deje v našich životoch, má svoj zmysel. A tie najťažšie veci, ktorým najprv vôbec nerozumieme, nás dokážu naučiť o živote najviac…

 

 

Posts created 206

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Related Posts

Begin typing your search term above and press enter to search. Press ESC to cancel.

Back To Top