Pred rokom bolo všetko inak…

Dnes je to presne jeden rok, odkedy som objavila dôkaz o manželovej poslednej recidíve. V tom čase som nemala podozrenie, že by hral. Cítila som sa práve naopak celkom fajn, myslela som, že všetko je v poriadku, že sme prekonali určitú krízu… veľa ľudí mi vtedy hovorilo, že žiarim. A ja som naozaj žiarila, cítila som sa šťastná.

Až do toho dňa. Kedy som 20.9.2017 držala v rukách dôkaz o tom, že manžel v tom zasa lieta. A poriadne.

Ťažko sa opisuje ten pocit tomu, kto to nezažil. Zrada bolí, obzvlášť, keď vás zradí ten, koho milujete najviac a kto vás mal chrániť a milovať tiež.

V ten deň sa mi rozbili ďalšie sny, už toľkýkrát. Stratila som pevnú pôdu pod nohami. V ten deň som pochopila, že po troch rokoch, kedy manžel nehral, je ten démon zasa späť a v plnej sile. Stála som tam a triasla sa. Nebola som schopná sa sústrediť na nič.

Premýšľala som, čo ďalej. Aký to má vlastne rozsah? To totiž nikdy neviete, pretože pri patologických hráčoch (gambleroch) je pravda veľmi ťažko odhaliteľná. Oni vám nepovedia pravdu. Klamu a klamú, niekedy aj keď ich konfrontujete s dôkazom, dokážu si navymýšľať neuveriteľné veci.

Vedela som, že neviem nič. Nemala som tušenia, ako veľmi a ako dlho v tom zas manžel lieta. Nevedela som, ako sme zadĺžení. Nevedela som, komu všetkému dlží. Nevedela som, či nie je ohrozená naša strecha nad hlavou. Nevedela som, či môj manžel a otec našich štyroch detí bude ešte vôbec niekedy schopný byť pevnou súčasťou našej rodiny, ktorá sa mi pred očami rozpadala na márne kúsky.

V ten deň sme sa rozprávali. Veľa. Niečo priznal. Ale netušila som, či je to všetko. Môžete sa pýtať miliónkrát a aj tak viete, že mu nemôžete veriť. Lebo vás zradil a oklamal už toľkokrát. Bezmocnosť. Bolesť. Miestami beznádej. Neistota. Ach, tá neistota. A osamelosť. Kto to nezažil, ťažko pochopí…

Ako to bolí, keď síce máte po svojom boku milovaného človeka, no zároveň o neho prichádzate, pretože vám ho pred očami kúsok po kúsku berie závislosť. Tá bezmocnosť, keď ho chcete zachrániť, podať mu ruku, no viete, že nemôžete urobiť vôbec nič. Že je to jeho voľba. A ako to bolí, keď vidíte, že si volí závislosť pred rodinou, láskou, manželstvom, deťmi…

Úzkosť. Neschopnosť spať, pretože máte pocit, že vám úzkosť zviera celé vnútro a nedá sa to povoliť. Snažila som sa spomenúť si na všetky možné techniky, ako zvládať úzkosť… nič nefungovalo. Mala som pocit, že sa zadusím. Bolesťou, zradou, láskou a zároveň nenávisťou, rozbitými snami, dôverou toľkýkrát rozlámanou na márne kúsky…

V ten večer som nemohla zaspať. Manžel ležal na gauči a ja som musela prísť za ním, zavolať ho k sebe do postele a držať ho za ruku. Bola som zmätená. Vedela som, že ho milujem, vedela som, že ho potrebujem. Bol mojím najlepším priateľom, spriaznenou dušou, no zároveň najväčším nepriateľom, niekým, pri kom som nebola v bezpečí. Ale potrebovala som ho držať za ruku, aby som dokázala zaspať.

V tej dobe pred rokom som veľmi neverila, že toto ustojím. Neverila som, že dokážem uniesť ďalšiu recidívu v takej miere, v akej prišla. Myslela som si v tom čase, že sme silní, pretože sme sa snažili pracovať na našom manželstve a prekonali sme určitú krízu. Myslela som, že všetko je na dobrej ceste. A potom som zistila, že celý ten čas mal môj manžel jedno obrovské hnusné čierne tajomstvo… Zasa.

____________________________________________________________________________________________________________

Je september 2018. Je to už rok, odkedy som trasúcim sa hlasom žiadala manžela, aby mi povedal všetko, všetky tajomstvá, o každom dlhu, o tom, aké je to s nami zlé, o tom, komu dlží a v akých vážnych problémoch sa nachádza. Dávkoval mi to po troche, ako vždy predtým. Akoby som si nezaslúžila vedieť celú pravdu naraz…

Dnes viem o všetkom (aspoň verím, že viem). Dnes je môj manžel po 9-týždňovom liečení. Dnes mám po svojom boku nie hráča, ale abstinenta. Dnes vidím, čo všetko dokázal tento muž prekonať, koľko práce na sebe vykonal a vykonáva. Dnes vidím, že naozaj stojí o túto rodinu, o naše manželstvo. Dnes jednoducho vidím iného človeka.

Nie je to, samozrejme, ružové. Boríme sa s mnohými problémami, bojujeme aj medzi sebou, vracajú sa staré vzorce chovania, minulosť nás často doháňa. Čo je však pozitívne, vieme si to uvedomiť a vieme sa o tom porozprávať.

Pred rokom som netušila, že budeme ešte spolu. Že by bol ochotný ísť na liečenie. Že by som ustála toto všetko.

Rok je naozaj dosť dlhá doba…

Ako sa píše v citáte pod článkom: „Pred rokom bolo všetko inak. A teraz, keď sa pozriem späť, uvedomujem si, že rok dokáže s človekom urobiť veľa.“ 

A year ago everything was different..
zdroj: https://sk.pinterest.com/pin/A9labQEQgIkFai2LrWxFf50/
Posts created 206

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Related Posts

Begin typing your search term above and press enter to search. Press ESC to cancel.

Back To Top