Keď náš tatinko zaspí, tak naozaj ZASPÍ a nezobudí ho len tak hocičo (ach, ako mu len závidím túto schopnosť:). Raz takto prišiel z práce, uťahaný ako kôň a rozhodol sa chvíľku si zdriemnuť.
Bolo to už dávnejšie, takže neviem, čo presne som práve robila ja, no každopádne si pamätám, že deti boli vtedy tichučko a myslela som si, že sa krásne hrajú vo svojej izbičke.
Až keď to ticho trvalo už dosť dlho, začalo mi to byť podozrivé (podozrivé ticho je na materskej častým a zvyčajne nie veľmi pozitívnym javom veštiacim, že sa niečo zlé deje…). Šla som pozrieť, ako sa to teda tie naše deti vlastne hrajú.
Nazriem do detskej izby. Nikto. Napadlo mi teda nakuknúť do spálne k spiacemu mužíčkovi a čo nevidím? Naše dve deti kreslia ako o dušu. Našťastie, nie na steny, na tých už máme obrázkov od našich dvoch maliarov dosť. Tentoraz skúšali nový podklad pre svoje umelecké diela – kreslili si totiž na tatinkov chrbát.
Nechápem, ako mohol tatinko sladko spať a nič si nevšimnúť, ja pri svojej šteklivosti a plytkom spánku by som bola hore už dávno a isto by som neskončila s pomaľovaným chrbtom:)
V každom prípade treba povedať, že tatinko mal v ten deň (aj pár ďalších, lebo fixky nešli tak ľahko dolu:) o originálne tetovanie postarané. Ešteže má zmysel pre humor a na svoju „tetovačku“ bol patrične hrdý.
