Detské emócie

„Mami, ale ja ešte potrebujem plačkať.“

Detský plač je veľmi široká téma. Teda hlavne naše reakcie na detský plač. Neviem ako vy, ale ja som vyrastala v prostredí, kde sa plaču veľká pozornosť nevenovala, respektíve sa ho rodičia snažili čo najskôr zastaviť. „Nerev, neplač, nerumázgaj, čo zas plačeš?, veď to nemôže tak bolieť, ticho, každý ťa vidí, ako plačeš, choď revať do kúta“ a podobné veci som často počúvala, keď som plakala. A doteraz si pamätám mnohé situácie a to, ako som sa v nich cítila kvôli takýmto reakciám mojich rodičov. Nepochopenie, nezáujem, nelásku.

Tak ako aj vo vzťahu s manželom. Mali sme všelijaké krízy a problémy (viac o tom píšem na stránke www.onlyonelife.sk) a ja som dosť často plakala. Reakcie môjho manžela na môj plač sa postupom času menili – spočiatku môj plač bral vážne a chcel vedieť, prečo plačem a snažil sa mi nejako pomôcť.

Neskôr sme však vo vzťahu došli do fázy akéhosi odcudzenia a krízy a on nevedel, ako na môj plač reagovať, alebo sa mu proste nechcelo riešiť moje „veci“. Bolo mu nepríjemné, keď som plakala. Často som počúvala slová ako: „Čo zas reveš?“ a ja som sa neraz cítila ako to malé dievčatko, ktoré bolo nepochopené a nemilované. Ale to je na celkom inú kapitolu…

Chcela som tým len povedať, že moje reakcie na plač našich detí tiež neboli vždy najlepšie. Dlhé roky mi trvalo, kým som pochopila, aké je dôležité priznať deťom ich pocity, aj tie negatívne. Priznať im ich právo na tieto pocity. Brať ich vážne a brať vážne aj ich plač.

Lekcia od trojročného syna

Nedávno mi náš najmladší syn dal riadnu lekciu. Už si síce nepamätám, prečo sa tak rozplakal, ale viem, že to bolo pred spaním. Keď som si s ním ľahla do postele, aby som ho uspala, srdcervúco plakal a ja som mu chcela ešte umyť zúbky. Začínala som byť netrpezlivá. A keď som mu povedala: „Tomáško, veď už neplačkaj, poď umyjeme zúbky a ideme spinkať.“ On mi na to povedal: „Ale ja potrebujem ešte plačkať!“

A vtedy mi došlo, akú pravdu mi to naše trojročné chlapčiatko práve povedalo. On ešte potreboval plakať, ešte zo seba nedostal všetko, čo potreboval. Tak som pri ňom ležala, pritúlila som si ho a dala som mu toľko času, koľko potreboval. Silno ma potom objímal a ja som cítila, že to proste potreboval – aby som bola pri ňom, aby som s ním zdieľala jeho smútok, hoci sa mi to mohlo zdať úplne malicherné.

Bola to pre mňa veľmi silná lekcia a uvedomila som si, ako často mám tendenciu skĺzavať k tomu, čo som bola naučená aj ja – teda prijímať plač našich detí negatívne a nebrať ich dosť vážne, snažiť sa ich plač čo najskôr stopnúť. Ale čo som im tým vlastne hovorila? Že nie sú dosť dôležité, že na ich pocitoch nezáleží a že mi lezú na nervy?

„Máš právo plakať a cítiť sa tak, ako sa cítiš.“

Verím, že toto je jedna z vecí, ktoré sa potrebujeme ako rodičia neustále učiť a naše deti to potrebujú od nás cítiť. Že vyjadrovať svoje emócie je úplne v poriadku, že majú právo cítiť to, čo cítia, že im rozumieme, alebo sa o to aspoň snažíme. Že ich neodháňame, keď plačú. Že ich nezahanbujeme, keď dávajú plačom najavo svoju bolesť, krivdu, smútok alebo zúfalstvo. Nech sa nám zdá príčina plaču akokoľvek triviálna, majú právo na svoj plač a nemali by sme to brať ako zveličovanie. Ak to dokážeme, naučíme ich, že nám môžu dôverovať so svojimi pocitmi a problémami.

Viem, že ako matka som urobila a robím stále veľmi veľa chýb. Ak ale je niečo, čo pre naše deti chcem, tak je to vedomie, že za mnou môžu kedykoľvek a s čímkoľvek prísť. Chcem, aby vedeli, že je v poriadku byť smutný, že je v poriadku plakať. A že som tu pre nich, že si ich vypočujem, ak chcú o tom rozprávať, že to nebudem zľahčovať a hovoriť im, že predsa o nič nejde. A budem dúfať, že raz aj ony dokážu byť empatickí voči druhým. Lebo mám pocit, že toto dnes vo svete veľmi-preveľmi chýba…

Posts created 211

Related Posts

Begin typing your search term above and press enter to search. Press ESC to cancel.

Back To Top