Asi k tomu prispieva aj toto zachmúrené studené počasie a to, že syn je zasa späť v škôlke. Dnes dokonca prvý raz na celý deň. A určite aj to, že už tri dni spáva náš „veľký malý“ chlapec vo svojej izbičke sám. Ja viem, má už 4,5 roka a niektoré deti spávajú samy od oveľa mladšieho veku, no ja nie som z tých, ktoré by dieťa dokázali len tak ľahko vystrnadiť zo spálne. Teraz však už sám prejavil záujem, tak sme mu vyhoveli. A zvláda to bez problémov. Naša spálňa teraz oplýva priestorom, ktorý zostal voľný po prenesení jeho postele do detskej izby.
V spálni nám teda zostalo už len jedno dieťa…
Na jednej strane som taká hrdá na všetky tie pokroky, ktoré naše deti robia. Ako syn zvláda škôlku, že sa mu tam páči, že je už veľký chlapec a spí sám vo svojej izbičke, že sa už pár mesiacov bicykluje bez pomocných koliesok, je čoraz viac samostatný. A že dcérka tak pekne zvládla „odplienkovanie“, krásne rozpráva, spieva pesničky a pre nás neuveriteľne pekne kreslí:-) Jednoducho, som hrdá na svoje deti a ich pokroky.
Čo si však pri tom všetkom uvedomujem je, že kým pred chvíľkou som riešila plienky, kakanie a nekakanie, vychádzky s kočíkom, prvé zúbky a zbieranie hrkálok kade-tade po byte, dnes riešim celkom iné veci. Tie naše poklady nám neskutočne rýchlo rastú. Vždy cítim takú melanchóliu, keď triedim ich oblečenie a odkladám veci, z ktorých už vyrástli. A keď som nedávno robila revíziu v bábätkovských vecičkách a ukladala ich do vákuových vriec, pri tých miniatúrnych kúskoch oblečenia mi bolo do plaču. Veď to bolo akoby včera, čo som im tieto rozkošné vecičky obliekala…
Pre mňa ako matku je niekedy naozaj ťažké prijať fakt, že deti nie sú ako film na DVD-čku, ku ktorého pozeraniu sa môžeme kedykoľvek vrátiť. Každá sekunda, každý okamih je tu len raz. A niekedy je človeku z toho smutno….