Myslím si, že to poznajú mnohé mamy (aj otcovia). Vojdete do detskej izby svojich detí a v momente zabudnete, prečo ste tam prišli a čo ste chceli s deťmi riešiť. Zabudnete, lebo sa vám hneď po otvorení dverí zdvihne tlak, očervenie tvár a vy spustíte krik, alebo aspoň začnete šomrať, kritizovať a napomínať svoje deti za ten neskutočný neporiadok, ktorý v detskej izbe panuje.
Ja som teda veľmi často bývala doslova obarená tým, aký bordel dokázali naše deti v izbe urobiť. A veľa krát som sa neovládla a začala po nich kričať, pretože ten neporiadok, hračky, oblečenie, pyžamá, a ja neviemčoešte všade naokolo ma neskutočne rozčuľovali. Samozrejme, potom som sa cítila ešte horšie, lebo som sa nedokázala ovládnuť.
Asi je to aj tým, že my ženy-mamy si akosi pripisujeme za ten neporiadok veľkú zodpovednosť, dávame si za vinu, že nie sme schopné naučiť deti upratovať, že z nich vychovávame neporiadnikov a v konečnom dôsledku, že sme neporiadne aj my samotné. Aspoň takto nejako to zrejme bolo u mňa. Kým som neprišla na to, že nemá zmysel po stý raz kričať na moje deti a nadávať im za to, že ich izba vyzerá, akoby sa ňou prehnalo stádo bizónov. Že nemá zmysel očakávať, že po dôkladnom uprataní ich izbičky, bude tento stav pretrvávať aspoň pár dní.
Pochopila som jednu dôležitú vec. Nie je to o tom, že moje deti sú bordelári, že sú neporiadne. Ani o tom, že ja sama som neporiadna. Hoci som to vlastne celý život tiež o sebe počúvala… Ide o to, že pri pohľade na izby mojich detí som si uvedomila jadro problému – a tým je nadmerné množstvo vecí. Majú priveľa vecí, hračiek, oblečenia. Je ťažké chcieť od nich, aby mala každá vec, každá hračka svoje miesto. Pretože tých hračiek je tak veľa. Alebo aspoň donedávna bolo, pretože u nás sa už „minimalizačný“ proces začal, chvalabohu.
S deťmi sme sa dohodli, že si nechajú len pár hračiek a poriadne sme vytriedili aj ich oblečenie. Ešte stále nie som celkom spokojná, lebo tých vecí je ešte predsa len veľa, ale pomaličky pokračujem v procese triedenia a zbavovania sa vecí. Je to až neuveriteľné, aký oslobodzujúci efekt to má na človeka.
Obzvlášť, ak máte štyri deti ako ja, je podľa mňa nevyhnutné obmedziť počet hračiek a oblečenia, lebo vás to prevalcuje.
Snažím sa postupne zbavovať všetkého nepotrebného (alebo nie až tak potrebného) nielen v detských izbách, ale aj v iných kútoch našej domácnosti. A páči sa mi pocit, ktorý mi to dáva.
Ak neviete, ako začať a prečo sa to oplatí skúsiť, odporúčam vám na začiatok knihu od Marie Kondo Kúzelné upratovanie, Dostala som sa k nej úplnou náhodou, ale verím, že to bolo akési znamenie, pretože presne tú knihu som potrebovala vo svojej situácii.
Hoci sa nestotožňujem úplne so všetkým, je to veľmi dobrý štartovací „manuál“.
Všetci sme to počúvali :-))) a aplikovali na svojich potomkov ďalej. Fakt je, že deti sa tak hrajú a treba ich nechať, veď to nakoniec upracú :-)) Tiež riešim plné skrine a schopnosť opatrovania starých harabúrd :-)) príjemné triedenie navzájom prajem, krásne májové chvíle a hlavne: Nech sa darí!
Ďakujem:) a asi veru väčšina z nás to počúvala v detstve. Ja už pri štyroch deťoch som fakt nezvládala to množstvo vecí, musela prísť nutne zmena. Prajem tiež krásne májové dni:) bez zbytočných harabúrd:)))