Keď som nedávno prechádzala asi najťažším obdobím svojho života a zmietala sa v depresívnych náladách, bola stále nervózna, podráždená a vystresovaná, stále mi v hlave zneli slová „Priveľa všetkého“. Akosi som mala pocit, že naozaj je toho na mňa veľa, že sa na mňa všetko valí z každej strany.
Pre mňa to bolo hlavne moje handmade podnikanie (teda S.e.N Art), ktoré som po narodení štvrtého bábätka a po presťahovaní sa do nášho nového domu, začala „nezvládať“. Bolo toho skutočne veľa – šitia, látok, materiálu, nápadov (och, tie nápady – poznáte to, keď máte plnú hlavu všetkých tých predstáv o tom, čo všetko ušijete, aké nové postavičky vytvoríte a potom frustráciu z toho, že to vôbec nestíhate realizovať, lebo by ste potrebovali ďalší pár rúk alebo deň v trvaní 50 hodín…).
K tomu sa miešali bežné záležitosti matky na materskej dovolenke – starostlivosť o deti, varenie, domácnosť (neustály neporiadok mi na nálade nepridával, no skúste pracovať z domu, venovať sa deťom a popritom udržiavať poriadok v dome… ja som to nezvládala, priznávam), pranie neskutočného množstva vecí šiestich členov našej rodiny, pomoc so školskými záležitosťami dvoch starších školákov a všetky možné ďalšie veci, ktoré jednoducho život prináša.Bolo toho veľa. Príliš veľa. Cítila som, že je to jeden veľký chaos. Môj život, moje fungovanie. A už som ďalej tak nemohla.
A vtedy mi to pomaličky začalo dochádzať. Žijeme v dobe, kedy je okolo nás naozaj veľmi veľa podnetov. Mamičky na materskej to zažívajú denne – je toho veľa, aj keď podľa mnohých sme stále vnímané ako „však si doma“, a tak na čo sa vlastne sťažujeme???
Stačí zapnúť Facebook alebo hocijaké diskusné fórum a už sa na nás valia milióny názorov na to, ako vychovávať deti, aký krém používať či nepoužívať, ako deti obúvať, ako ich obliekať či neobliekať, ako im škodíme, ak robíme to a tamto, ako by sme mali robiť veci inak, čo zasa zistili vedci v novom výskume, koľko vecí by sme si mali pre deti zaobstarať, pretože sú zdravé, úžasné, náučné, prospešné, atď., atď.
Jednoducho povedané, z každej strany ide na nás záplava informácií, ktoré nejakým spôsobom zasahujú do nášho života. Zdravé recepty, nápady na tvorenie s deťmi, milióny detských produktov a iných produktov, bez ktorých máme pocit, že snáď ani nemôžeme prežiť.
Ja v poslednom čase cítim, že je to už priveľa. Potrebujem spomaliť. Zastaviť sa. Zastaviť ten CHAOS, ktorý vládol v mojom živote. Prestať listovať Pinterest a myslieť na všetky tie projekty, ktoré chcem nutne vyskúšať. Prestať toľko listovať Facebook. A na nejaký čas aj prestať šiť. Pretože v mojom prípade to došlo do štádia, že šitie mi už neprinášalo radosť, ale bolo pre mňa priveľkou záťažou – psychickou aj telesnou (bolesť chrbta, krku, rúk…).
Namiesto toho sa zamerať na to, čo je naozaj dôležité. Moja rodina. Moje zdravie. Môj život. Tešiť sa z prechádzky v lese, obdivovať stromy, nastaviť tvár slnku, nasávať energiu z prírody.
A všetko mi to pekne do seba zapadá. Keď som prestala šiť, mohla som nachvíľku odbúrať jednu veľkú časť toho chaosu. S množstvom látok a materiálu na šitie, ktoré sa stratili z môjho dohľadu, som zrazu uvoľnila miesto novým myšlienkam. Začala som prichádzať k informáciám, ktoré mi akoby spadli z neba. Narazila som na minimalizmus, knižku od Marie Kondo Kúzelné upratovanie, blogy o minimalizme. Cítila som, že som na správnej ceste.
Cítila som totiž, že takto ďalej žiť nemôžem. V tom chaose, ktorý ma deň čo deň vyčerpával až tak, že som nebola schopná tešiť sa z ničoho. Že som nebola schopná tešiť sa z detí, zo života.
Pomaly som sa začala zbavovať vecí. Pretriedila radikálne svoj šatník a nechala som si len pár vecí, ktoré skutočne chcem a mám rada a takto pokračujem aj v triedení šatníkov detí. To isté platí o hračkách, ktorých počty sme tiež radikálne znížili.
Náš najmladší má pár hračiek, najmenej zo všetkých detí (myslím v dobe, keď mali toľko, ako Tomáško teraz:) a aj tak sa s nimi hrá minimálne, lebo ho fascinujú hrnce, metla, káble, stará myška či klávesnica od počítača…
Je naozaj pravda, že ak sa začnete zbavovať vecí, nutne sa to prejaví aj vo vašom živote. Zrazu začnete vidieť akosi slobodnejšie. Začnete vnímať akýsi pocit ľahkosti.
Viac vnímať, skutočne vnímať, svoje deti. Viac sa z nich tešiť. Viac si uvedomovať prítomný okamih a byť zaň vďačná.
Viem, že som na správnej ceste. Je to ešte dlhá cesta, ale postupne krok za krokom objavujem čaro spomalenia, zbavovania sa vecí a tým približovanie sa k slobode a ľahkosti. Ako sa hovorí – v jednoduchosti je krása. A ono to tak naozaj je. Je v nej nielen krása, ale aj sloboda a pravda.
plne súhlasím :)naši sa hrajú s hrncami, stoličky a deky sú nové bunkre. vonku lopty a odrážadlá. aj oblečenie (jasné, treba mať dosť, aby sa tihlo vyprať a vysušiť, ale 20 sukní nepotrebuje žiadna dcéra 😉 ) ani 20 tričiek.
držím palce na ceste k slobodnejšiemu bytiu 🙂 teším sa na ďalšie postrehy
Jarka, moc ďakujem:) som rada, že prichádzajú tieto "uvedomenia" 🙂
Niekedy stačí ku šťastiu málo. Deti vychovávané v skromnejších podmienkach si viac vážia veci okolo, aj svojich rodičov a súrodencov.
Ďakujem za príjemné čítanie 🙂
Máte pravdu:) Aj ja ďakujem za prečítanie článku:)