Moja drahá dcérka, včera večer ťa veľmi bolel zub. Tak veľmi, že si nemohla spať a každú chvíľku si vychádzala z izby, lebo tá bolesť ťa nenechala na pokoji. Dala som ti liek od bolesti a sľúbila, že na druhý deň hneď ráno pôjdeme k zubárke.
Bolo mi ťa tak ľúto. Muselo ťa to veľmi bolieť. Už dávno som ťa nevidela tak plakať od bolesti. A tabletka nezabrala. Nemohla si spať.
Chcela som ti nejako pomôcť, no nevedela som ako. Ponúkla som ti, aby si si šla ľahnúť ku mne do spálne. Hladila som ťa po vláskoch, cítila ich jemnú, stále detskú vôňu. Dúfala som, že cítiš, ako ťa ľúbim.
Napriek tomu, že sa k tebe niekedy správam tak škaredo. Že kričím. Že sa na teba škaredo pozerám. Že ťa stále napomínam. Že ťa viac kritizujem ako chválim a prijímam takú, aká si. Musím sa ešte veľa učiť.
Tvoje slová, ktoré si mi včera povedala, mi nastavili pravdivé a kruté zrkadlo. Povedala si: „Maminka, a vážne ťa tým neotravujem?“ Ach, zlatko moje nádherné. Slzy mi tečú po tvári, keď si predstavím, ako si sa musela cítiť.
Bolel ťa zub. Potrebovala si uistiť, že to bude dobré. Potrebovala si cítiť lásku. Bezpečie. A tak si šla za mnou. No stále si sa bála, že ma obťažuješ svojimi problémami. Že ma obťažuješ svojou bolesťou. Svojou prítomnosťou. Lebo mamička má vždy toľko na práci…
Toľkokrát som ti dávala najavo svojím konaním, že ma otravuješ. Že mi prekážaš v práci. V niečom dôležitom. A pritom som prehliadala TEBA. To skutočne dôležité v mojom živote.
Chcem, aby to bolo inak. Chcem byť pre teba majákom, ku ktorému sa kedykoľvek môžeš vrátiť. Chcem byť mamou, ktorá tu bude vždy pre teba. Ktorá odhodí všetko, len aby ťa mohla objať, vypočuť, pohladiť po vlasoch či po tvári.
Dúfam, že nie je neskoro. Dúfam, že škody, ktoré som napáchala, sa dajú aspoň čiastočne napraviť. Dúfam, že to nie je stratené. Dúfam, že mi môžeš odpustiť. Dúfam, že ťa dokážem presvedčiť o tom, ako veľmi ťa ľúbim a ako veľmi mi na tebe záleží. Dúfam, že ťa dokážem presvedčiť o tom, že ma nikdy neotravuješ a neobťažuješ. Pretože nič nie je v danej chvíli dôležitejšie ako TY!
Tecu mi slzy. Ach, ake pravdive! Aj ja sa mam co ucit, aby som tu bola viac pre moje male dve dcerky. Vdaka za clanok
Evka, dakujem za komentar! Je to niekedy velmi tazke nestratit sa v tom vsetkom a stale si uvedomovat, ze tie deti su predsa dôlezitejsie nez cokolvek ine… Aj ja sa stale ucim pri mojich styroch detoch.