Keďže na našu letnú dovolenku už len nostalgicky spomíname, snažíme sa využívať aj iné možnosti. A tak sme sa vrhli na hubárčenie. Minulý rok sa nám príliš nedarilo, no tento rok nám to „naša“ hora naozaj vynahradila:-)
Chodí s nami aj náš štvorročný syn (začali sme ho brávať minulý rok) – na to, že má len štyri roky, zvláda chodiť po horách úplne bez problémov. Štvorhodinové blúdenie lesmi je aj pre nás dospelých dosť, no náš drobec ani necekne. Dvojročnú dcérku ale nechávame vždy s babkou, pretože ona na „hríby“ veľmi nie je:-) Hádam len príde jej čas…
Veď vlastne ani môj manžel nebol spočiatku veľmi hubársky naladený. Pamätám si jeho otrávený výraz, keď sme ešte len spolu chodili a ja som ho presvedčila, aby šiel so mnou a mojimi rodičmi na taký jeden hubársky výjazd. Normálne ho teraz nespoznávam, stal sa z neho doslova „hubársky vášnivec“:-)
Hubárčenie má svoje čaro (i keď to nie je práve more:-). Milujem prebúdzajúce sa hory a horský vzduch. Ten pokoj v horách, keď kráčam pomedzi stromy. Prečisťuje to hlavu, človek akoby bol v inom svete. A to je pre mňa naozaj vzácne, keďže dnešný svet je pre mňa až príliš uponáhľaný a miestami fakt nezvládam to šialené tempo (ale to by bolo zasa na iný článok).
Takže zdar všetkým hubárom a hubárkam:-)
