Chcela by som sa na zajtrajšok tešiť tak, ako sa teší náš syn. To, že nastupuje do škôlky, je pre neho niečo vzrušujúce a nevie sa už dočkať. Ja sa snažím byť pred ním veľmi pozitívna a tvárim sa, ako veľmi sa teším s ním, vnútri to však prežívam celkom inak…
Vedela som, že túto etapu, teda nástup do škôlky, budem prežívať veľmi intenzívne, ale že budem mať kvôli tomu až problémy so spaním, to som nevedela. Stále na to musím myslieť – moje malé „bábätko“ je už veľký škôlkar. Nechce sa mi veriť, že to ušlo tak nenormálne rýchlo. Ja ho totiž ešte aj dnes vidím ako to maličké stvorenie, ktoré som s láskou nosila v perinke. Asi to nie je zdravé a viem, že to proste musím prekonať, no je to ťažké.
Uvedomujem si, ako rýchlo ten čas letí. Ako rýchlo starneme (tridsiatka sa nebezpečne rýchlo blíži, aj keď mám ešte pár rokov:-) a ako rýchlo naše deti rastú. Teraz sa sťažujem a hnevám, keď ma neustále na niečo potrebujú a čosi odo mňa chcú. Onedlho ma už tak potrebovať nebudú a bojím sa, že mi bude za tým smutno.
No nič, nechcela som, aby to bolo také pesimistické, tak radšej tento príspevok ukončím. Prajem všetkým mamičkám malých škôlkarov, ktoré to prežívajú podobne ako ja, aby to zvládli čo najlepšie. Nech sa tým našim malým-veľkým škôlkarom v škôlke páči a nech to ide, pokiaľ možno, bez srdcervúcich plačov (či už na jednej alebo druhej strane…:-)
