Vianoce – ktoré dieťa by ich nemilovalo? Sama si pamätám na to, ako som netrpezlivo očakávala príchod Ježiška a tešila sa na darčeky, ktoré mi nechá pod stromčekom.
A keď som sa stala mamou, Vianoce dostali úplne nový rozmer. Zrazu sme mali dieťa, ktorému sme chceli dopriať čo najviac a najlepšie. Vianoce sme milovali. Lenže vždy som mala pocit, že tomu aj tak niečo chýba, akýsi pocit prázdnoty sa vnútri dožadoval pozornosti, no vždy som ho nejako udusila.
Deťom sme sa väčšinou snažili dopriať darčeky, aké si želali. Priznám sa, že som veľmi rada nakupovala darčeky, akoby som si tým sama kompenzovala to, že som nie vždy dostala to, po čom som túžila. To bolo najmä pri prvých dvoch deťoch. Vianoce vždy znamenali aj nadmerné finančné výdaje, ktoré sme ale považovali za opodstatnené.To, že dcérka mala zo päť bábik (a aj tak na Vianoce dostala ďalšiu) a syn prekypujúce množstvá Lega (a tiež dostal ďalšie, lebo Lega nikdy nie je dosť), plus kopu ďalších darčekov, sme vnímali ako niečo normálne, čo k deťom proste patrí.
Ako však detí pribúdalo, hromadili sa hračky, oblečenie a všakovaké „hlúposti“, boli sme doslova zahltení. A Vianoce? Mysleli sme, že tú pravú atmosféru nám vytvorí vyupratovaný a vyzdobený byt či dom, čo najviac druhov koláčikov, čo najväčší stromček, vôňa ihličia a dostatok darčekov pre každého. Ach, ako sme sa mýlili.
Keď sme sa presťahovali do nášho domu (ktorý sme medzičasom predali), akosi som verila, že aj Vianoce budú naplnené. Že už máme naše hniezdočko, dokonca krb, ktorý ešte umocňoval čaro Vianoc. Toto všetko však bolo len navonok, ako pekný baliaci papier, pod ktorým nič pekné a hodnotné vlastne nie je. Nič z toho nemohlo zaplniť to prázdno, ktoré som vnútri pociťovala.
Vianoce boli pekné, ale len tak na povrchu. A ja som to vnútri cítila.
Posledné dva roky, ktoré sme prežili v našom dome, potom manžel pracoval ako kuriér. Pred Vianocami bolo teda najvyťaženejšie obdobie roka, kedy chodil domov niekedy aj o deviatej večer vyžmýkaný ako citrón. Neznášala som to, v duchu som neznášala všetkých tých ľudí (prepáčte za úprimnosť), ktorí si objednávajú toľko nezmyselných vecí – pritom som však sama patrila medzi nich.
Naše Vianoce boli vtedy mega-rýchle a mega-prázdne.
Rok 2017 u nás ale znamenal obrovský prelom. Aj vďaka problémom so závislosťou a následnému liečeniu, ktoré manžel absolvoval, sme boli schopní zmeniť veľa vecí v našom živote.
Pozreli sme sa konečne kriticky na to, ako sme žili. Pochopili sme, že žiadne veci, ani dom, nás neurobia šťastnými. Že to prázdno, ktoré som vnútri cítila, sa mi snažilo našepkať, že nestačí mať upratané, napečené, nakúpené darčeky, krásnu sviatočnú večeru či vianočnú výzdobu… nič z toho nestačí, pokiaľ nemáme upratané v sebe. A ja som teda nemala (nie že by som teraz už mala, ale konečne na tom pracujem:). Neriešili sme tie podstatné problémy, zatvárali sme pred nimi oči.
Vďaka všetkému zlému, čo sa v roku 2017 odohralo, sme pochopili veľa vecí.
Tento rok na Vianoce budeme mať najmenší stromček za celú našu rodinnú históriu. Ozdobiť ho chceme len prírodnými či doma robenými ozdôbkami. Deti si pod stromčekom nájdu každý len jeden darček. Namiesto toho, aby sme ich zahltili darčekmi, chceme si darovať spoločné chvíle – ísť na plaváreň (čo všetci milujú), ak bude sneh, ísť sa sánkovať, bobovať, stavať snehuliaka, zahrať si spoločenské hry a podobne.
Som unavená zo všetkého toho konzumu. Z toho, ako nám z každej strany niekto hovorí, čo by sme mali našim deťom určite kúpiť, bez čoho sa nezaobídu, koľko darčekov je tak akurát a koľko za ne utratiť. A ako sa potom deti porovnávajú v škole, kto dostal drahší darček. Snažíme sa deťom vysvetľovať, že Vianoce o tomto nie sú. Sami sme narobili kopec chýb a zmena je ťažká, ale bez toho to nepôjde.
Keby to záviselo odo mňa, radšej by som zaviedla na Vianoce zvyk zbavovania sa vecí, darovania tým, ktorí to potrebujú, lebo my máme všetko, čo potrebujeme a ešte oveľa viac.
Vďaka roku 2017 a predaju domu sme sa s manželom obaja zamilovali ešte viac do minimalizmu. Snažíme sa zvažovať, akú vec skutočne potrebujeme. Pretriedili sme šatníky a nechali si minimum vecí (ďalšie triedenie ma ale čaká, lebo opäť zisťujem, že v skrini mám viac vecí, ktoré vlastne vôbec nenosím a taktiež deťom treba vytriediť oblečenie). To isté platí o hračkách, či knižkách, riadoch a podobne.
Ak aj vy cítite, že Vianociam niečo chýba, že niečo nie je v poriadku, možno pomôže stíšiť sa, zastaviť sa na chvíľu v tom šialenom tempe a premýšľať. Premýšľať nad tým, prečo to tak je. Skúsiť počúvať, čo sa vám vaše vnútro snaží povedať. Ja som pred tým dlhé roky zatvárala oči a snažila som sa to ignorovať. Potom muselo prísť v našom živote doslova zemetrasenie, aby som sa konečne zastavila, zobudila a počúvala ten hlas… Ale vďaka Bohu za to zemetrasenie, lebo nám otvorilo oči!
Prajem vám všetkým naplnené a hlboko šťastné Vianoce, nech už ich slávite z akéhokoľvek dôvodu.
