Facebook je super v mnohých ohľadoch. Môžete sa pridať do rôznych skupín podľa vašich záujmov a získavať tak cenné rady, informácie, tipy a podobne. Ja sama som členkou všelijakých skupín. Mamičky sa často pridávajú do skupín ohľadom zdravia detí, kde čakajú rady a pomoc v situáciách, kedy si samy poradiť nevedia a k lekárovi sa práve ísť nedá, prípadne zvažujú, či ísť alebo nie.
Jednoducho, mamy na Facebooku často prosia o radu iné mamy. Ako nedávno jedna mamička. Riešila nejaký problém v ústach dieťatka, čo vyzeralo ako afta alebo nejaký pľuzgierik a nevedela, čo to môže byť. Pridala aj fotku, aby to mohli ostatné maminky lepšie posúdiť.
Niekoľko mamičiek jej napísalo, že sa im to podobá na to a tamto, že aj ich deti niečo podobné mali, odporučili nejaký prípravok, ktorým to môže skúsiť potrieť.
Lenže nedali sa prehliadnuť mnohé komentáre, ktoré namiesto toho, aby riešili to, čo sa mamička pýtala, rozoberali stav chrupu dieťatka.
„Preboha, prečo má to dieťa také hrozné zúbky? Chúďa, dieťa, také zuby! Také maličké dieťa a už takto pokazené zúbky?“ – niekoľko takýchto komentárov isto nepridalo už tak ustarostenej matke na nálade a dobrom pocite.
Mňa by to tiež zamrzelo, vlastne by ma to asi dosť bolelo. Možno, keby všetky moje deti (mám ich štyri) mali dokonalý chrup, keby mali zúbky ako perličky a nezažila by som už niekoľko vŕtaní, trhaní a prebdených nocí kvôli bolestiam zúbkov… možno vtedy by som si pomyslela niečo podobné (avšak nikdy by som si to nedovolila napísať do komentára).
Ja som si ale predstavila tú mamičku. Ako sa aj ona možno trápi pocitom viny za to, že jej dieťa nemá dokonalý chrup. Ako sa možno hanbí a ako hrozne sa možno cíti pri každej návšteve zubára s jej dieťaťom.
Poznám to. Veľmi dôverne. Prvé dieťa malo zúbky super, až na čudný čierny zubný kameň, ktorý kazil estetický dojem, no zubárka ma vtedy upokojila, že to má dokonca aj jej dieťa a nejde o kaz. Trvalé zúbky už sú ok.
Druhé dieťa bolo na tom napriek rovnakej starostlivosti o zúbky už horšie. Dcérka bola dlho dojčená a jedna zubárka mi povedala, že to určite z toho má horšie zúbky, druhá zubárka však povedala, že dojčenie toto nespôsobuje. To nám okrem iného bolo povedané aj na kurze pre laktačné poradkyne a keď sa nad tým zamyslím – priemerný vek prirodzeného odstavenia dieťaťa od dojčenia vo svete je viac ako 4 roky, takže sa prikláňam k tomu, že materské mlieko zúbkom zrejme naozaj neškodí (príroda by hádam nešla sama proti sebe)…
V každom prípade s dcérkou sme si zažili prvé vŕtanie, aj trhanie (našťastie trhanie zatiaľ len mliečnych zúbkov) a tieto zážitky mám zaradené do kategórie „Najhoršie z najhorších“.
Zakaždým sa cítim ako hrozná matka, keď vidím, ako moje dieťa trpí v zubárskom kresle, keď ju držím za ruku a cítim jej strach… Keď sa ju snažím presvedčiť, aby otvorila ústa, pretože ten zúbok jednoducho treba opraviť, keď viem, že v čakárni je kopec ďalších ľudí čakajúcich na ošetrenie a dcérka nechce spolupracovať…
A ďalšia dcérka má zúbky dokonca ešte horšie. Akoby sa jej rozpadla sklovina, je to žalostný pohľad. Krásne dievčatko, no o zúbkoch sa to naozaj povedať nedá. Jediné, čo ma teší je, že ju tie zúbky nebolia. Ale každá prehliadka u zubárky je pre mňa hrozným zážitkom – je ťažké nevnímať zúbky mojej dcérky ako svoje vlastné zlyhanie. Hoci sa snažím starať sa jej o ne najlepšie ako viem (ja viem, vždy by sa dalo ešte lepšie), aj tak je ťažké nemať pocit viny.
Nikdy, naozaj nikdy, moje deti napríklad nemali med na „dudli“, nedostávali v noci piť mlieko alebo čaj z fľaše, po večernom umytí zúbkov nedostali iné než čistú vodu (jedine počas nočných horúčok, kedy som bola rada, že som do nich dostala nejaké tekutiny a neriešila som, že je to sladký čaj s medom).
Ale späť k tej mamičke z Facebooku. Neviem, ako sa musela cítiť po prečítaní tých komentárov, ktoré ju odsúdili, ktoré si z nej spravili „cieľ kameňovania“. Teda viem si asi predstaviť. A preto ma to mrzí. Že sa takto navzájom odsudzujeme a posudzujeme. Určite by sme si každá želali, aby naše deti mali zúbky čisté a zdravé. Robíme, čo vieme a ako najlepšie vieme. Každá jedna. Lenže nie vždy je výsledok taký, aký by sme si predstavovali.
Kiežby sme sa vedeli lepšie vcítiť, kiežby sme boli k sebe navzájom láskavejšie a menej prísne. Kiežby sme menej hodnotili a viac sa snažili chápať a skutočne pomôcť.