Dostať do detí každý deň nejakú tú zeleninu a ovocie nie je vždy najjednoduchšie. Hoci som tým mojim drobcom zvykla nakrájať uhorku, papriku či rajčiny na misku alebo tanier, často zostávali nedojedené alebo celkom nepovšimnuté (ak som deťom aspoň tridsaťkrát nepripomenula, aby tú zeleninku jedli, kým im to neokakajú všelijaké muchy:).
Raz som ale skúsila zapojiť aj kúsok kreativity a zeleninu rôzneho druhu som im naukladala na kúsok chleba tak, aby z toho vznikol nejaký ten panáčik alebo iná potvorka. Týmto chlebovým panáčikom som dala príznačný názov „Chlebáčikovia“ a deťom sa, na moje potešenie, veru veeeľmi páčili.
Musím ale priznať, že som bola trošku zaskočená tým, s akou vervou a chuťou sa moje deti pustili do pojedania Chlebáčikových uhorkových očí, paprikových úst či rajčinových uší, rúk alebo nôh (prípadne chápadiel), pričom mi to všetko pekne podrobne komentovali („Aha, mami, Chlebáčik už má len jedno oko! Aha, práve som mu zjedol ucho!…“). Pripadalo mi to naozaj morbídne, ale hlavne že im chutilo:)
Chlebáčikovia môžu mať rôzne podoby. Keďže moje deti obľubujú len isté druhy zeleniny, nemôžem si dovoliť popúšťať uzdu mojej fantázií až príliš (niekedy to aspoň doplním natvrdo uvareným vajíčkom či kúskami tvrdého syra), ale aj tak sa pri tom vždy dobre vybláznim:)
Moje výtvory sú však vyrábané takmer vždy v časovej tiesni (veď viete, tri deti sú tri deti), takže to nie je žiadne umelecké dielo. Isto sa s tým iné (obzvlášť asi menejdetné:) mamičky dokážu vyhrať lepšie.
Tak dobrú chuť!
Chlebáčikovia sú naozaj milí! 🙂
Deti nás často dokážu prekvapiť. Napríklad aj priamosťou, ktorá nám dospelým môže pripadať morbídna. Ale hlavne, že zeleninka chutí. 🙂
Želám radostný deň
Letitia.
ďakujem:) a veru tak, deti vedia poriadne prekvapiť! Ale svoj účel to splnilo:)