V poslednom čase akosi častejšie vnímam na internete rôzne odkazy mamičiek iným matkám. A vidím, že pribúda nenávistných a zahanbujúcich odkazov od mám na adresu iných mám, ktoré majú odlišný názor na určitú vec alebo výchovu.
Nie je nič zlé na tom povedať si svoj názor, vyjadriť ho verejne. Mrzí ma však jedno – to ukazovanie prstom jednej matky na iné matky, to delenie sa na tábory matiek, ktoré očkujú a ktoré neočkujú. Na dojčiace a nedojčiace. Na tie, ktorých deti chodia od troch rokov do škôlky a na tie, ktoré si deti nechajú doma alebo ich dokonca nedajú ani do školy. Na tie, ktoré nútia deti požičať hračku a ktoré im v tom nechávajú slobodnú vôľu. Na tie, ktoré dieťa nosia v šatke a na tie, ktoré ho vozia v kočíku.
Všetky sme mamy
Mrzí ma to, pretože všetky sme v prvom rade mamy a mali by sme držať spolu a podporovať sa. Je ľahké ukazovať prstom na tú druhú mamu, ktorá to robí inak ako my a tým pádom ju odsúdiť, že to robí zle. Je ľahké kritizovať, odsudzovať a posudzovať. Je veľmi ľahké zhadzovať iné mamy za to, že majú na nejakú vec iný názor, že svoje dieťa vedú inak, než by sa nám páčilo. Keď je niečo iné, nie je to automaticky zlé. Keď má niekto iný názor a podľa neho koná, nie je automaticky zlý človek. Alebo veríme, že áno?
Je tak ľahké zosmiešňovať a vtipkovať na účet „bio-matiek“ či „premotivovaných“ mamičiek, alebo inak „onálepkovaných“ mám. Je to ľahké, no zároveň veľmi smutné.
Osobne mám strach z ľudí, ktorí ani na sekundu nezapochybujú o správnosti jediného názoru – teda toho ich názoru. Z tých, ktorí nedokážu pripustiť, že aj iná cesta by mohla byť správna, nielen tá ich. Z tých, ktorí veria, že oni sa nemýlia a nerobia chyby. A okamžite odsúdia hocikoho, kto si vybral iný spôsob života alebo výchovy alebo čohokoľvek, s čím sa oni nestotožňujú.
Prečo namiesto ukazovania prstom jedna na druhú si radšej nepomáhame, nepovzbudzujeme sa, nemáme skutočný záujem o priateľstvo? Prečo sa musíme báť vôbec niekedy vysloviť svoj názor na školský systém alebo na alternatívne spôsoby liečby, pretože vieme, že už nás preň niekoľkokrát odsúdili iné mamy? Prečo si nemôžeme byť blízke napriek odlišným názorom už len preto, že nás spája fakt, že sme mamy? Naozaj je nutné takto sa porovnávať a riešiť, kto je lepšia matka? Dokonalá matka predsa neexistuje a neexistujú ani dokonalé deti.
Materstvo je cesta
Verím, že ak chceme na našej spoločnosti niečo zmeniť, musíme začať od seba. Ak budeme neustále odsudzovať a posudzovať druhých, urážať sa navzájom, bojím sa, že sa nič nezmení.
Aj ja som sa musela veľa naučiť na vlastnej ceste materstvom. Tiež som kedysi rýchlo súdila. Naučila som sa ale, že to nie je cesta. K ničomu dobrému to nevedie, sama som na veľa vecí časom (a počtom detí) zmenila názor a dokázala lepšie pochopiť mamy, ktoré som kedysi možno nechápala. Pretože materstvo je cesta a nielen naše deti rastú, ale aj my ako mamy sa časom a skúsenosťami vyvíjame. Nikdy nebude iná mama, ktorá bude svoje materstvo cítiť a prežívať úplne rovnako ako ja. A tak to má byť.
Je ľahké hovoriť o tom, aké sú tie druhé mamy príšerné a ako kvôli nim celá spoločnosť ide „niekam“, písať nenávistné, sarkazmom a vulgárnymi slovami pretkané odkazy týmto „iným“ mamám – ale čo je cieľom takýchto odkazov? Odkazov, z ktorých cítiť hnev, nenávisť, opovrhovanie, nadradenosť a nedostatok rešpektu voči druhým? Čo je cieľom tohto nekonečného porovnávania a urážania?
Každá máme svoju vlastnú cestu, ako žijeme a ako vychovávame svoje deti. Každá máme ale jedno spoločné – snažíme sa byť tou najlepšou matkou pre svoje deti. Materstvo nie je súťaž o najlepšiu matku, nie sú tu víťazi a porazení. Sme len mamy. Všetky.
Výchova ako experiment
Výchova detí je vlastne jeden z najväčších experimentov. Stačí sa pozrieť, koľko protichodných názorov na výchovu existuje. Kto sa v tom má vyznať, keď ani odborníci nie sú jednotní? Neverím, že veci sú čierne a biele. Verím, že každý si musí nájsť vlastnú cestu, aj vo výchove. A nikdy nebudeme vedieť a nebudeme môcť s istotou povedať, že sme pri výchove neurobili chybu. Nikdy. Pretože s výchovou každého dieťaťa máme len jeden pokus a ideme naostro. A každým jedným rozhodnutím, ktorých denne urobíme tisíce, formujeme naše deti.
Nevieme, či to, čo robíme, je správne alebo nie. Kto môže povedať, že urobil všetko správne? Ja si to nedovolím tvrdiť nikdy. Lebo viem, že sa môžem mýliť.
Buďme k sebe láskavé
Je mi ľúto tohto nezmyselného boja, ktorý sa tu vedie… pretože toto nevytvorí lepší svet a lepšiu spoločnosť pre naše deti… aspoň ja to tak vnímam. To, čo potrebujeme, je viac lásky, rešpektu a láskavosti – aj medzi nami, mamičkami.