Pred pár dňami som túžobne očakávala príchod letného slnečného počasia, pretože tie dažde ma už unavovali. Počasie sa teda umúdrilo, no neužila som si ho veľa. Už v nedeľu totiž začali horúčky u syna…
Našťastie, horúčky trvali „len“ tri dni, zvládli sme ich doma, pretože žiadne iné príznaky ako kašeľ či upchatý nos sa nekonali. Bola som presvedčená, že to má syn zo slnka a tepla. No keď o tri dni horúčky prešli a ja som sa už-už začínala tešiť, že to máme za sebou a že si konečne aj to pekné počasie užijem inde než vnútri, všimla som si, že dcérka je nejako podozrivo teplá… Bežím po teplomer. Displej mi ukáže 39°C a ja mám chuť šmariť ten digitálny vynález do koša. Scenár sa teda opakuje.
A tak sa tento týždeň nesie v znamení uzavretej spoločnosti u nás doma. Syn sa pekelne nudí, pretože už je fit (i keď včera začal zasa pre zmenu kašľať), no ja musím kurírovať dcérku.
Chodím po byte ako mátoha, nemám čas si ani vlasy umyť, „vačky“ pod očami (ktoré nápadne pripomínajú Derricka) prezrádzajú, že spánok je pre mňa v týchto dňoch luxus, ktorý si nemôžem dovoliť. Manžel je, samozrejme, od rána do večera v práci, veď rodinu musí niekto aj živiť, takže si to tu užívam pekne naplno sama.
Neznášam, keď sú deti choré. Ten pocit bezmocnosti, keď cítim horúčosť malého telíčka a vidím sklené očká a bledé tváričky. Nehovoriac o tých neprespatých nociach, keď neustále kontrolujem stupeň horúčky a modlím sa za to, aby už to prešlo.
Taktiež si pri takýchto stavoch hovorím, že by som bola radšej, keby mi tu drobci behali a prevrátili celý byt hore nohami, ako vidieť ich úplne odrovnaných ležať odovzdane na posteli…
Dcérka je už dnes na tom lepšie, aspoň horúčka sa ráno nekonala. No a syn „iba“ kašle, takže sa nám hádam blýska na lepšie časy.
Všetkým prajem krásne dni bez chorôb!
