Moje drahé nesmelé dieťa…

Áno, ty! Moje malé nesmelé dieťa. Veľakrát som od teba chcela, aby si bolo spoločenskejšie. Chcela som, aby si bolo priebojnejšie, smelšie, samostatnejšie.

Začalo to už v tvojom prvom roku života. Počúvala som z každej strany, že by si už mal vedieť zaspávať sám. Chcela som, aby si sa to naučil. Aby si ma nepotreboval. Ale ty si ma stále potreboval a ja som to nakoniec vzdala. A uspávala ťa niekoľko rokov, večer čo večer.

Môj drahý nesmelý chlapček. Pamätáš, ako si sa mi ako štvorročný u detskej lekárky zavesil za nohu a ani za svet si jej nedovolil, aby ťa pri prehliadke zmerala či odvážila? Ja si to pamätám. Aj to, ako trápne som sa kvôli tomu cítila. Myslela som, že s tebou niečo nie je v poriadku. Prečo si tak nesmelý? Prečo nie si spoločenskejší? Prečo sa tak veľmi hanbíš? Myslela som, že som niekde zlyhala.

Pamätáš si na to detské cvičenie, kam som ťa vzala, aby si sa stretol s inými deťmi? Nepohol si sa odo mňa ani na centimeter. Sedel si mi na kolenách, ako jediné dieťa tam. Zatiaľ čo ostatné deti šantili a hrali sa. Hanbila som sa, že asi nie som dosť dobrá matka, keď si taký plachý. Viac som tam nešla.

Hovorili mi, aby som ťa dala do škôlky. Že tam sa naučíš. Že tam sa z detí stanú oťukanejšie a smelšie, a spoločenskejšie. Lebo kolektív je pre teba dôležitý.

A tak si šiel do škôlky. No stále si bol tak veľmi nesmelý. Nemal si to tam rád. Učiteľky mi hovorili, že si plachý, hanblivý a tichý, že sa veľmi nezapájaš. Že je to preto, lebo si do škôlky šiel až od štyroch rokov. Bála som sa, že tvoja nesmelosť je až „príliš mimo normu“.

Moje drahé plaché dieťa.

Mýlila som sa. Tvoja nesmelosť a plachosť nebola chybou. Nebola ničím, za čo by som sa mala hanbiť. Bol si viac tichým pozorovateľom. Stál si radšej v úzadí. Aj keď sa učiteľky snažili zapojiť sa, príliš si sa hanbil alebo bál. Bol si jednoducho nesmelý.

A je to tak v poriadku. Vždy to bolo v poriadku. Tento svet potrebuje aj tiché a nesmelé deti, nielen tie samostatné a spoločenské.

Je mi ľúto, že som z teba chcela mať spoločenskejšieho. Oťukanejšieho. Samostatnejšieho. Takého, aké boli deti mojich kamarátok. Takého, ktorý by sa nehanbil predniesť básničku či zaspievať pesničku na besiedke alebo zatancovať. Ty si to nikdy nechcel, nemal si to v sebe.

Prepáč, že som na teba tak tlačila. Že som ti nebola oporou a namiesto toho som stále chcela rôznymi spôsobmi dosiahnuť, aby si bol smelší. Že som tvoju nesmelosť vnímala ako chybu, nedostatok. Že som s tebou bojovala miesto toho, aby som ťa prijala takého, aký si bol.

Prepáč, že som ťa tak porovnávala s inými deťmi, ktoré už ako 2-3-ročné bez problémov prespali u starkých. Ty si bol „mamičkin chlapec“, čo mi bolo často vytýkané ako nejaká chyba a zlyhanie vo výchove.

Nebola to chyba. Nikdy si nebol „chybový“. Bol si to ty. A ja som ťa mala ľúbiť takého, aký si.

Prepáč mi, že som sa to musela tak dlho učiť. Prepáč mi všetky tie pokusy zmeniť ťa, „opraviť ťa“, urobiť z teba niekoho iného.

Moje drahé nesmelé dieťa, ďakujem, že si mi bolo takým učiteľom a že ním stále si. Aj dnes, po toľkých rokoch.

Moje drahé nesmelé dieťa, ľúbim ťa! Také aké si! Lebo si to TY!

Posts created 209

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Related Posts

Begin typing your search term above and press enter to search. Press ESC to cancel.

Back To Top