Už sa mi to kráti…

…nechápem, ako to mohlo takto rýchlo ujsť. Od objavenia sa dvoch čiarok na tehotenskom teste ubehlo už kopec času a ja som sa pomaly ale isto prevalila (myslím, že toto slovo to perfektne vystihuje, prípadne by sa ešte hodilo „pregúľala“) do tretieho trimestra, respektíve mám pred sebou už len nejakých 4-5 týždňov.
Zhruba o mesiac sa teda zasa všetko u nás doma zmení. Pribudne ďalší človiečik, nové povinnosti, starosti ale aj radosti. Nevieme na 100%, či to bude dievčatko alebo chlapec, takže to bude pre nás veľké prekvapenie:)
Tašku do pôrodnice mám ako-tak zbalenú, no stále si neviem predstaviť, že ten veľký deň príde. Nemám pocit, že by som sa bála pôrodu (i keď určité obavy stále mám), ale je to také zvláštne napätie, keď si predstavím pôrod so všetkým, čo k nemu patrí…
Deti sa už nevedia dočkať, kedy konečne uvidia svojho nového súrodenca. Hladkajú mi bruško (skôr by som povedala brušisko, keď sa tak na seba pozerám:) a keď ich drobček kopne, smejú sa a majú z toho veľkú radosť.

Chvalabohu, toto tehotenstvo bolo a je bezproblémové, až na počiatočné nevoľnosti a únavu. Okrem záťaže v podobe „bruška-brušiska“, v tomto štádiu už nie veľmi príjemných kopancov pod rebrá (niekedy mám pocit, že mi bábätko snáď prerazí brušnú stenu a uvidím niekde z môjho brucha trčať jeho mini-nožičku) a problémov so spaním, nemám prakticky žiadne ťažkosti.

Horšie je to s mojou psychikou – tieto posledné týždne ma zachvacujú také návaly tehotenských hormónov a lomcujú so mnou také čudné nálady, že až. Je to isto aj tým, že sa blíži zápis do prvej triedy základnej školy. Náš prvorodený sa teda o pár mesiacov stane školákom, prváčikom. Nehovoriac o tom, že naša malá Beruška, už bude veľká škôlkarka (mohla ísť síce už minulý rok do škôlky, no myslím, že tie dva roky jej budú stačiť a že ju naše domáce prostredie snáď o nič neochudobnilo:).
Zasa sa teda blížia veľké zmeny v našom živote a ak mám byť úprimná, tie zmeny ma desia. Už som spomínala, ako veľmi nemám rada zmeny? 🙂 Viem, viem, je to prirodzené, normálne, že život takto plynie. No aj tak ma to zrejme berie viac, než by bolo zdravé. Ospravedlňujem si to teraz aspoň tými tehu-hormónmi (je to inak praktická výhovorka na veľa vecí, napríklad na pravidelné zabúdanie a zmätenosť:).

No nič, nejdem ja, hormónmi zmietaná tehotná matka dvoch „až príliš rýchlo rastúcich“ detí, filozofovať ďalej a prenášať na vás negatívne nálady.
Verím, že tak ako to zvládli iné rodiny pred nami (hlavne precitlivené matky), zvládneme to aj my (teda hlavne moje precitlivené ja) 🙂