Tomáš

Som otec štyroch detí, manžel jednej manželky a som gambler – závislý človek.
Do svojich 35 rokov by som sa opísal ako človek, ktorý neustále klamal, zavádzal a manipuloval svojím okolím. Klamal som rodinu, priateľov a v prvom rade manželku. Deti mi často boli skôr na obtiaž ako na radosť.


Svoju manželku som nemohol úprimne milovať. Využíval som ju – prala mi, varila, starala sa o naše deti, ja som mal svoj vlastný svet, o nič som sa poriadne nestaral a mne to tak vyhovovalo. Bol som citovo nedostupný a sebec. Nemal som záujem riešiť problémy v manželstve, keď za mnou manželka prišla a chcela sa rozprávať. Nevidel som v sebe problém. Po práci som dával prednosť pozeraniu televízie alebo hraniu počítačových hier namiesto toho, aby som sa tešil, že som konečne doma pri žene a deťoch. Chcel som mať pokoj. Aj keď som sem-tam trávil s deťmi čas, často to bolo len nasilu, hlavou som bol stále v práci, v herni a v myšlienkach, ako zohnať peniaze na ďalšie hranie. Môj život bolo jedno veľké divadlo. Musel som si veľa vecí pamätať, keďže som stále klamal, zatajoval. Navonok muselo všetko vyzerať, že sa nič nedeje.

Dospel som v živote do takého bodu, že nič nebolo dôležitejšie než ja a moja závislosť. V mojom prípade išlo o patologické hráčstvo. Trinásť rokov, teda počas celého manželstva, som hral. Síce s menším či väčšími prestávkami, ale hral som. Moja závislosť ma ovládala, bol som jej otrokom, i keď som si to vtedy neuvedomoval.
Bol som schopný okrádať blízkych. Bol som schopný predať svadobné obrúčky a tvrdiť manželke, že nám ich zrejme ukradli pri prerábke bývania. Bol som schopný brať si tajné pôžičky, o ktorých manželka nemala ani tušenia. Všetko len preto, aby som mohol hrať. Pod vplyvom závislosti som bol schopný robiť veci, ktoré ma samého desili.

Nepripúšťal som si, že mám problém. Vždy, keď som chcel prestať hrať, tvrdil som, že to zvládnem sám, že ja nie som žiadny blázon, aby som sa nechal zavrieť na psychiatrii. Dokázal som prestať fajčiť (9 rokov nefajčím) a to mi dodávalo nadej, že dokážem prestať hrať.

Mýlil som sa.

Dokonca aj pri poslednom prepuknutí môjho hrania som nebol schopný odísť na liečenie, moje ego mi to nedovoľovalo. Pristúpil som aspoň na ambulantnú liečbu. Úprimne som chcel prestať hrať, ale bolo to silnejšie ako ja. Krok za krokom som sa blížil k absolútnemu životnému debaklu.

Napriek všetkým obavám a problémom, ktoré som si vyrobil hraním, napriek riziku, že prídem o rodinu, som bol schopný znova skončiť v herni a prehrať ďalšie peniaze. Bolo to 12.1.2018 (moja posledná recidíva), kedy som v herní prehral vyše 3000 Eur.

Neviem, čomu to pripisovať, ale od toho momentu som bol rozhodnutý ísť na liečenie a nič by ma asi nezastavilo. Potom prišiel deň, ktorý sa výnimočnosťou dá porovnať s narodením našich detí. Bolo to 17.1.2018, kedy som odišiel na 9 týždňov na liečenie, čo bolo doslova mojím znovuzrodením. Tam som sa konečne zastavil a nachvíľku oslobodil od tohto rýchleho sveta. Mal som čas uvedomiť si, kto som a prehodnotiť svoj hodnotový rebríček.

Zmenil sa mi pohľad a uvedomil som si hodnotu svojej rodiny, manželstva a života. Dnes delím svoj život na etapu „pred liečením“ a „po liečení“. A tvrdím jednu vec – som vďačný za to, že do môjho života vstúpila závislosť. Lebo vďaka tomu som začal skutočne žiť a radovať sa z prítomnosti našich detí a mojej manželky. Mojej manželke ďakujem, že to so mnou nevzdávala a že verila, že sa vo mne skrýva kúsok dobra.

Nechcem však, aby to vyznelo, ako keby sa po liečení stal zázrak. Je to každodenný boj, je to o sebaovládaní, porozumení, o vnímaní druhých, je to o prísnom dodržiavaní určitých zásad.

Ale všetka tá námaha stoji za to!!!

Za svoju závislosť sa nehanbím, je súčasťou môjho života a učím sa s ňou žiť. Verím, že keď vyrozprávam môj príbeh, môže to pomôcť druhým s rovnakým problémom. Preto sme sa rozhodli verejne o tom písať a rozprávať.

Begin typing your search term above and press enter to search. Press ESC to cancel.

Back To Top