Na informácie o pôrodnici vo Vsetíne som narazila ešte pred štvrtým tehotenstvom. Vtedy som si povedala, že ak by som snáď ešte niekedy bola tehotná, asi by som naozaj uvažovala o pôrode v tejto pôrodnici.
Keď som zistila, že čakáme štvrté bábätko, od začiatku som mala v hlave myšlienku, že by som rada rodila práve vo Vsetínskej pôrodnici. Pôrodnica, v ktorej som porodila všetky naše tri deti, bola už v tom čase zrušená a v podstate by som tak či onak šla do neznámeho prostredia a keď som si porovnala skúsenosti s pôrodnicou v Trenčíne s tou vo Vsetíne, bolo mi jasné, ktorá vyhráva:)
Už pri treťom pôrode som mala so sebou dulu a tá mala so Vsetínskou pôrodnicou tiež pozitívne skúsenosti.
Podľa mnohých, aj keď mi to nemuseli povedať do očí, som kvôli plánovaniu pôrodu v Čechách bola ženskou, ktorá zbytočne vymýšľa a „rieši“. Veď idem len porodiť, tak prečo nemôžem ako iné normálne ženy, zbehnúť do najbližšej pôrodnice? Pre mňa však pôrod nie je „len porodiť“. Škoda, že som to pochopila až pri treťom tehotenstve, no pôrod je tak dôležitou a významnou udalosťou v živote ženy aj bábätka, že mi na tom nemohlo nezáležať.
Takže prečo som sa teda „trepala“ do Vsetína, keď v Trenčíne som mohla porodiť v pohode tiež?
1. Pôrodný plán – nemala som žiadny siahodlhý lajster so zoznamom požiadaviek a prianí. Mala som tam pár vecí – napríklad, že si neželám nástrih hrádze, podanie oxytocínu, amniotómiu, že si chcem sama zvoliť polohu na rodenie, že chcem popôrodný bonding, teda mať bábätko hneď po pôrode pri sebe a tiež požiadavku o dotepanie pupočníka. Chcela som porodiť čo najprirodzenejšie bez zbytočných zásahov do toho krásneho a prirodzeného procesu, akým pôrod je.
A vedela som, že vo Vsetíne nemajú problém s rešpektovaním pôrodného plánu. Neviem, ako je to v iných pôrodniciach, keďže všetky tri deti som predtým porodila v Ilave a vtedy som pôrodný plán nemala. Viem ale z viacerých strán, že v mnohých našich pôrodniciach to stále berú ako „vymýšľanie internetom vyškolených“ rodičiek a s rešpektovaním ich požiadaviek majú problém.
– vo Vsetíne naozaj rešpektovali moje priania, hoci mi napokon navrhli prepichnutie plodovej vody, čo som si ale každopádne mohla premyslieť.
2. Nechcela som sa biť o svoje dieťa – pre mnohé mamičky je normálne (žiaľ:( ), že svoje bábätko vidia až niekoľko hodín po pôrode. Toto som však už zažiť nechcela. Veď koľkokrát v živote sa vám zopakujú tie jedinečné chvíľky po pôrode, keď prvýkrát uvidíte svoje bábätko, ktoré ste 9 mesiacov nosili pod srdcom? Keď konečne po náročných hodinách (nie, mne bezbolestný ani rýchly pôrod zrejme nehrozí:) privediete na svet svoje milované dieťa, chcete si ho predsa vziať do náručia, nemôžete sa dočkať, kedy ho uvidíte, privoniate si k nemu, pohladíte jeho jemnučkú pokožku, pozriete sa, či má vlásky, chytíte jeho drobnučké pršteky. Jednoducho, tieto chvíle patria matke a dieťaťu. Ja som si ich nechala vziať pri prvých dvoch pôrodoch, pri treťom to bolo len čiastočné, dcérku som mala pri sebe len chvíľku, lebo ju „museli“ nutne vziať na nejaké vyšetrenie. Veľmi ľutujem, že som si všetky svoje deti hneď neprivinula a nemala pri sebe v tých krásnych popôrodných okamihoch.
– vo Vsetíne mi maličkého dali hneď na hruď, nechali dotepať pupočník. Potom ho nachvíľku vzali, aby ho osušili a odvážili, pričom tam s ním bol manžel a o pár minút bol hneď zasa pri mne. Hladila som ho, rozplývala som sa nad jeho krásou a dokonalosťou, celá som bola tak naplnená láskou a šťastím, že sa to ani nedá opísať (len zažiť:)
3. Chcela som porodiť v inej polohe než na chrbte s nohami hore – áno, toto som tiež túžila zažiť. Zvoliť si sama polohu na pôrod, akú mi moje telo „nadiktuje“ a nie ležať na chrbte, s nohami niekde „v oblakoch“ a tlačiť do kopca…
– najskôr som mala pocit, že porodím kľačiac na polohovateľnom pôrodnom kresle, no táto poloha mi napokon nevyhovovala možno aj kvôli veľkosti bábätka. Pôrodná asistentka mi navrhla, či nechcem skúsiť polohu na boku, čo však pre mňa bolo neznesiteľné. Napokon som skončila na chrbte v polosede s pokrčenými nohami – a tak mi bolo nakoniec najlepšie, i keď takúto predstavu som nemala. Dula mi ale hovorila, že nemám veľmi riešiť vopred polohu, že telo si samo povie:) Mne teda povedalo, že ani kľačiac ani na boku to nebude ono:))) Synček bol dosť veľký (4400g), ale porodila som ho bez natrhnutia a nástrihu, za čo som nesmierne vďačná (Bohu i svojmu telu, i bábätku:).
Toto boli asi tri hlavné dôvody, prečo som chcela ísť rodiť „za hranice“. Bála som sa, že tu by som sa musela o tieto veci biť a bola by som za nejakú vymýšľajúcu „alternatívku“, kým tam mi boli umožnené a rešpektované bez problémov.
Málokto z môjho okolia to ale chápe, že mi záležalo a záleží na takých veciach. Ja ale viem, že to za to stálo a neľutujem – na pôrod, hoci náročný, spomínam rada.
O tom, že viacero žien „rieši“ svoj pôrod a nie je im jedno, ako porodia svedčí aj fakt, že tam bolo súčasne so mnou pomerne veľa Sloveniek:)
