Môj muž je gambler – je rozvod jediná možnosť?

Keď som si konečne uvedomila, že môj manžel nie je len príležitostný hráč rulety, ktorému sa to občas vymkne z ruky, prišlo určité vytriezvenie. Vedela som, že mám po svojom boku závislého človeka, gamblera. Videla som, čo všetko s ním jeho závislosť bola schopná urobiť, a ako je každá ďalšia recidíva vážnejšia a silnejšia. Videla som silu tej závislosti, ktorá ho ovládala natoľko, že mu už ku koncu nezáležalo na ničom.

Tak veľmi som ho chcela zachrániť. Záležalo mi na ňom, bála som sa o neho, túžila som byť dosť silná, aby som mu dokázala pomôcť zvládnuť túto hrôzu. Chcela som, aby viac nepotreboval „liečiť si svoje bolesti“ útekom do herne. Chcela som, aby potreboval mňa a deti, aby sme my boli jeho útočiskom. Túžila som, aby cítil tú lásku, ktorú k nemu cítim a aby ho dokázala vyliečiť.

To som ale netušila, že jeho závislosť je silnejšia než on, či moja láska k nemu, alebo než jeho láska ku mne a k našim deťom. Bol chorý, aj keď sa to ťažko pripúšťalo. A ja ani deti sme ho nemohli zachrániť.

Môj muž bol vlastne väčšinu času pohltený hraním alebo keď nehral, tak sa zaoberal myšlienkami na hru. Kopili sa jeho klamstvá, manipulácie (ktoré som si v tej dobe ani poriadne neuvedomovala), finančné problémy. Jeho správanie malo ďaleko od milujúceho manžela a otca. Veľmi sme sa odcudzili.

Každá, ktorá má doma gamblera vie, o čom píšem. A väčšina tých, ktoré to nezažili, by povedali, že toto by si nenechali, im by sa také stať nemohlo, ony by už dávno zakročili a rozviedli sa, keď už žiadne dohováranie a výstrahy nepomáhajú.

Vlastne aj ja by som možno takúto radu dala kedysi kamarátke, ak by mala podobnú situáciu ako ja…

Keď som si čítala nejaké diskusie na internete o tomto probléme, väčšinou sa niesli v duchu, aby sa dotyčná s gamblerom čo najskôr rozviedla. Že ju nečaká nič dobré. Že tam nie je šanca na normálny život, manželstvo. Že to nikdy neskončí.  Že aj tí, čo sa išli liečiť, do toho často znova spadli. Že je to na celý život a skončí to až vtedy, keď ten človek zomrie. Že ju aj celú rodinu gambler stiahne na dno. Že im nezostane nič. Že je to nekonečná neistota, sklamanie a zničený život. Dopĺňali to navyše hrozivými príkladmi zo života, zo svojho okolia a podobne.

To mi naozaj nedávalo veľkú nádej. Boli chvíle, kedy som si hovorila „budeš to možno naozaj musieť zvládnuť sama“. Musela som sa postaviť  zoči-voči svojim najväčším strachom a obavám. Veď predstava rozvedenej mamy so štyrmi deťmi nie je práve ružová. No život s gamblerom a štyrmi deťmi taktiež nie je práve peknou predstavou so sľubnou budúcnosťou.

Potrebovala som dospieť do štádia, že si viem predstaviť život bez svojho manžela. Lebo až tam začína určitá sloboda. Sloboda rozhodnúť sa, či bojovať o to manželstvo alebo ho jednoducho opustiť.

Môjho muža som milovala. Dovolím si tvrdiť, že sme sa naozaj brali z lásky, neboli sme nútení kvôli tehotenstvu, proste sme chceli. Boli sme ale mladí a nevyzretí. Také deti. Nikdy som ho však neprestala mať rada, videla som v ňom nádherného človeka. Vždy som verila, že spolu zostarneme.

Moje romantické sny sa ale postupom času rozpadávali na čoraz menšie kúsky. S každým ďalším klamstvom, každým ďalším podvodom… niekedy bolo ťažké veriť, že ma môj manžel vôbec môže mať rád, keď mi dokázal bez mihnutia oka klamať priamo do očí a ubližovať, znova a znova. Nevedela som oddeliť jeho od jeho závislosti. Nevedela som, že veci, ktoré robil, boli často práve prejavom jeho závislosti, ktorá ho mala v hrsti. Že to nerobil s cieľom ubližovať.

Tým nechcem ospravedlňovať všetko zlé, čo spôsobil. To bude trvať ešte veľmi dlho, kým budem schopná odpustiť a zmieriť sa s tým všetkým.

O liečení nechcel dlho ani počuť, lebo sa cítil dosť silný, aby s tým prestal sám. Nepripúšťal si, že by mohol byť chorý.

Nevedela som teda, či spolu zostaneme. Prosila som Boha, aby ma usmernil, aby mi ukázal správnu cestu. Som veriaca a brali sme sa v kostole, pred Bohom sme si sľubovali vernosť a večnú lásku. No vedela som tiež, že nezostanem v nezdravom vzťahu, lebo tým ubližujem nielen sebe ale aj našim štyrom deťom.

A potom prišla manželova posledná recidíva, po ktorej si povedal, že MUSÍ ísť na liečenie. Ktorá ho prinútila priznať si, že toto sám nezvládne. Možno toto bola odpoveď od Boha, ktorú som tak potrebovala. Neviem.

Ale vďaka liečeniu na oddelení nelátkových závislostí  sa môj manžel konečne začal prebúdzať, videla som v ňom pokoru a skutočnú ľútosť a tiež odhodlanie skutočne sa zmeniť a žiť inak.

Ja som sa tiež vďaka jeho liečeniu naučila mnoho vecí. Dovtedy som myslela, že sa stačí zaťať a nehrať. Pochopila som ale, že to nestačí. Abstinencia je celý komplex vecí. Naučila som sa, že závislosť je smrteľná choroba (pri gamblerstve je veľmi vysoké percento samovrážd).

Vďaka liečeniu som sa utvrdila v mojom rozhodnutí zostať pri mojom manželovi. Utvrdila som sa v tom, že chcem stáť pri ňom a že o naše manželstvo chcem bojovať.

Viem, že jeho závislosť ho nedefinuje. Ale je jeho súčasťou a bude pre nás vždy predstavovať hrozbu. Viem, že budem mať vždy určitý strach a neistotu.

Tiež si ale uvedomujem, že každé manželstvo, každý vzťah má svoje problémy. My sami píšeme náš vlastný príbeh. Uvedomujem si, to bude stáť veľmi veľa námahy z jeho strany, ale aj z mojej.

V tejto chvíli ale viem, že toto je moja cesta. Stále mám nádej a to mi stačí…