A zasa je tu september. Môj nie veľmi obľúbený mesiac. V prvom rade preto, že mám v tento mesiac narodeniny (čo od istého času nevnímam ako príliš potešujúcu skutočnosť:) a potom tiež preto, že je to koniec leta. Pre mňa jednoducho mesiac pochmúrny.
Tento rok je však september ešte o niečo viac prešpikovaný mojimi emóciami, pretože sa udiali dve obrovské zmeny v našom živote.
Zmena číslo 1 predstavuje fakt, že z nášho prvého bábätka je už malý-veľký prváčik. Verili by ste tomu?
Zmena číslo 2 predstavuje zasa fakt, že z nášho druhého bábätka je už malá-veľká škôlkarka.
A ešte jedna zmena, ktorá síce nie je až taká ohromujúca, no predsa len znamená koniec niečoho starého a začiatok niečoho nového, je prikrmovanie. Áno, naše sladké najmenšie bábätko je tu s nami už vyše polroka a prejavuje prudký záujem o všetko jedlé (i keď v podstate aj nejedlé:).
Dúfam, že mi už len kvôli týmto dôvodom prepáčite tú trochu (no dobre, tak možno i veľa) sentimentu v tomto príspevku.
Je to veľmi zvláštne. Keď sa vám narodí bábätko, je také maličké a veľmi nemyslíte na to, aké to bude, keď pôjde do škôlky či do školy, alebo nebodaj, aké problémy budete riešiť v jeho puberte (na to zatiaľ naozaj radšej nemyslím…). Možno riešite, či zvládnete dojčenie, prebaľovanie, nočné vstávanie a všetku starostlivosť o toho malého človiečika. Aj ja som tak kedysi vnímala materstvo. Bolo o tom, čo potrebuje bábätko. Bolo o dojčení, prebaľovaní, tíšení, pestovaní na rukách, uspávaní (hoci to je dodnes:), riešení prvých zúbkov, potom o prikrmovaní a nekonečných prechádzkach s kočíkom.
Neskôr bolo o odúčaní od plienok, od cumlíka (vtedy som ešte nebola laktačnou poradkyňou:), o kúpe prvých topánočiek a prvých nesmelých krokoch bez maminej pomoci, o strihaní prvých vláskov, o prvých slovíčkach.
Prvá torta, druhá torta, tretia torta a potom ďalšie a ďalšie s každým ďalším rokom. A drobci pyšne ukazovali počet prstov podľa toho, koľko rôčkov to práve mali. Tých prštekov pribúdalo a stále pribúda.
Až sme sa časom dopracovali k tomu, že z prvého maličkého bábätka je dnes prváčik, ktorý so školskou taškou na chrbte vyzerá pre mňa stále tak akosi čudesne a nemotorne, i keď na druhej strane veľmi rozkošne. A malá „Beruška“, ktorá mala do dvoch rokov na hlávke len akési jemné páperie namiesto poriadnych vláskov, sa zasa premenila na malú krásnu škôlkarku s dlhými svetlohnedými vláskami (ktoré si tak strašne nerada necháva česať:).
Nechce sa mi veriť, koľko sme toho spolu preskákali s mojimi „bábätkami“ a ako rýchlo to všetko utieklo.
Nástup do školy a do škôlky je pre mňa ukončením jednej etapy života a nástupom etapy novej. Priznám sa, mám radosť i strach. Neviem, čo ma čaká ako matku. Neviem, čo všetko mi ešte materstvo prinesie. Jedno však viem na sto percent – byť mamou je tá najmocnejšia skúsenosť môjho života. Náročná i nádherná zároveň.
tak strašne rýchlo to beží… teraz pri druhom bábätku si to akosi viac uvedomujem a snažím sa si to viac vychutnať… mám osemročný rozdiel medzi deťmi. Kým jeden je školák, druhý je ešte batoľa 🙂
Ja sa tiež snažím užívať si naplno toto naše najmenšie bábo, keď vidím, ako rýchlo to ubieha všetko. Ale aj tých dvoch starších, samozrejme:) Napríklad ich ešte stále uspávam – všetkých troch naraz a som za to vďačná. Onedlho mi isto povedia, že už ma pri zaspávaní nepotrebujú, ale zatiaľ sú to naše spoločné chvíľky:)