…asi mám teraz nejaké začarované obdobie a veľa vecí sa kazí. Najskôr „odišiel“ počítač, potom aj náhradný počítač a keď už sa zdalo, že bude všetko v poriadku, odišlo pre istotu na nejaký čas moje zdravie.
Predstavte si matku dvoch malých detí, ktoré veselo pobehujú po byte (nebola som schopná ani syna do škôlky zaviezť a manžel chodí do práce príliš skoro, takže som mala doma oboch drobcov), doslova priklincovanú k posteli a nemohúcu tým dvom malým stvoreniam ani raňajky pripraviť. Prejsť na WC bolo takmer nadľudským výkonom a priznám sa, že niektoré etapy tejto nie veľmi dlhej trasy som šla štvornožky… Zimnicu striedala vysoká horúčka, hlavu som si miestami priala radšej nemať, len aby ma tak hnusne nebolela, nehovoriac o tom, ako ma bolelo celé telo. Veľmi nepríjemné, obzvlášť, keď si plne uvedomujete, že váš manžel nemá žiadnu možnosť vziať si dovolenku a nehrozí ani skorší príchod z práce kvôli manželkinej totálnej neschopnosti.
Jediné, čo ma držalo v tých ťažkých horúčkovitých chvíľkach, keď mi telesná teplota stúpala k závratným výškam a ja som bola schopná iba ležať v posteli, bola moja mama. Nebyť jej, neviem-neviem, ako by to dopadlo. A to moja choroba trvala naozaj len jeden deň (i keď pred dvoma dňami som mala repete a opäť som strávila deň v posteli s horúčkami).
Uvedomujem si, aké mám šťastie, že mám koho požiadať o pomoc v takýchto chvíľkach. A tiež si uvedomujem, koľké matky také šťastie nemajú. Naši manželia musia pracovať a živiť rodinu a niečo také „malicherné“ ako choroba manželky nie je dostatočnou ospravedlnenkou pre zamestnávateľa. Ako by to asi vyzeralo, keby chlap zavolal šéfovi: „Dnes neprídem, mám chorú ženu a musím sa postarať o deti a domácnosť!“ Hm, neviem, ktorý šéf by takúto „ospravedlnenku“ zobral (i keď česť výnimkám)… Naozaj netuším, ako to zvládajú ženy, ktoré nemajú nikoho nablízku a aj s takýmito vecami si musia poradiť vlastnými silami…
Asi každá matka sa desí chvíle, keď jej ochorie dieťa, alebo ešte horšie viac detí naraz. No ono je rovnako hrozné, ak ochorie matka sama. Pocit bezmocnosti a odkázanosti na pomoc druhých je veľmi nepríjemný. Ja len dúfam, že mojim chorobám aspoň na niekoľko mesiacov odzvonilo a budem si užívať konečne normálny stav.
