Z dovolenky sme už pár týždňov doma, no až teraz sa dostávam k napísaniu článku o našom karavanovom dobrodružstve. Po dlhých štyroch rokoch sa nám podarilo konečne „vypadnúť“ na nejaký ten týždeň k moru. Keďže my máme radi spontánne nápady, rozhodli sme sa skúsiť to tentokrát karavanom. Dovolenka so štyrmi deťmi v karavane je pre niekoho možno dosť desivou predstavou, no my sme sa na to veľmi tešili.
Na internete sme si našli malý kemp na ostrove Murter – Mini camp Lasatka. Veľa informácií o ňom sme na internete nenašli, mal na stránke len pár hodnotení (pozitívnych), tak sme skôr len dúfali, že to bude fajn. A veruže bolo!
Karavan sme si požičali a na posledný augustový týždeň sa stal naším domovom. Veľmi som ocenila, že v karavane už bolo nachystané všetko dôležité – riady, príbory, posteľná bielizeň, sedenie na von. Cesta bola úžasným zážitkom najmä pre naše deti, ale aj pre mňa a manžela – predsa len to bolo iné ako ísť klasicky autom.
Šli sme na noc, ako je už u nás zvykom. Kvôli deťom – cestu zvyknú v noci v pohode prespať, takže sa nám to zdalo ako najlepšia možnosť. Hoci náš najmladší pasažier až tak cesty autom nemusí a miestami to s ním bolo náročnejšie, lebo sedieť v autosedačke sa mu nepáčilo.
Zážitkom bolo dostať sa s tým obrovským autom do kempu cez uzučké uličky, ale manžel to zvládol na jednotku.
Po príchode na miesto sme boli naozaj milo prekvapení miestom – kemp maličký, väčšinou Nemeckí „karavanisti“, domáci úžasne ochotní vyjsť v ústrety, prostredie nádherné, pláž kúsok pod kempom, večer ticho a tma (ale že ozaj TICHO a TMA:). Trošku som sa obávala toaliet, predsa len nemusím verejné záchody, ale boli sme milo prekvapení. Všetko nové a čisté a nepamätám si, že by som niekedy musela čakať, hoci tam boli len dve dámske WC a jedna sprcha, ktorá bola tiež takmer kedykoľvek voľná. Páni mali, samozrejme, oddelené toalety aj sprchu.
Neviem, či to bolo tým, že väčšina „karavanistov“ sa sprchuje a využíva toalety priamo v karavane, alebo sme len jednoducho mali šťastie a chodili v čase „nie veľkého provozu“:) My sme WC v karavane nevyužívali (radi sme si ušetrili prácu s čistením chemického WC…).
Pod kempom bola dosť kamenistá, respektíve skalnatá pláž, čo nebolo veľmi vhodné pre deti. Preto sme chodili kúsok ďalej (asi 5 minút cesty) na pláž s kamienkami a pieskom. Doteraz som nikdy nezažila v Chorvátsku pieskovú pláž, ale táto bola naozaj luxusná (žiaľ, aj počet ľudí poukazoval na to, že je to obľúbená pláž). Do vody sa dalo ísť aj naboso a voda bola nádherne modrá, priezračná, úžasná – pripadala som si ako niekde v exotike:)
Prekážali nám síce počty ľudí na pláži, no my sme nejako veľa miesta nepotrebovali – väčšinu času sme trávili buď vo vode (tam sa tí ľudia už nezdali tak „nahustení“), alebo prechádzaním sa kade-tade, prípadne naháňaním nášho najmenšieho dovolenkára. Ten si veru pohyb užíval a utekal všetkými smermi. Ale tak máme aj pár fotiek, ako pekne sedí na kamienkoch a hrá sa s vedierkom:)
Keďže nás ale nebaví len tak sa čvachtať v mori alebo ležať na pláži, boli sme nadšení, keď sa nám podarilo nájsť mólo, z ktorého sa dalo skákať. A že sme si zaskákali. Skákali aj naši dvaja starší a bol to ohromný zážitok! Všade tam bola naozaj krásne čistá voda a aj vo väčších hĺbkach bolo vidieť až na dno.
Deti veľmi túžili vyskákať sa na nafukovacích „preliezačkách“ na mori – táto atrakcia bola v meste, kam sme chodili každý večer na prechádzku. Túžbu sme našim deťom splnili, no kvôli 5-ročnej dcérke musel ísť ako sprievod aj jeden z nás dospelých.
Najskôr som sa teda „obetovala“ ja, zatiaľčo manžel čakal s Tomáškom na pláži. Tešila som sa, ako sa tam s deckami vybláznim. Z omylu ma vyviedla ale hneď prvá situácia, kedy som sa z vody nevedela dostať hore (boli tam nejaké držadlá, za ktoré ste sa museli vytiahnuť hore). Pripadala som si ako tuleň, ale nakoniec som to nejako zvládla. Veľmi rýchlo som ale pochopila, že v mojom prípade zvládnem vyliezť asi len na jednu šmykľavku, tú najmenšiu… Moje nadšenie zhaslo ako plameň sviečky vo vetre a dobrovoľne som prenechala túto zábavku manželovi, ktorý ma ochotne vystriedal.
V karavane sme si sami varili (ešte nikdy sme vlastne neboli na dovolenke s polpenziou či plnou penziou, alebo aspoň raňajkami, stravu si vždy riešime sami) a bolo to celkom v pohode. Až na to príšerné teplo, ktoré sálalo z hrncov a pridávalo na teplote už tak dosť prehriatemu vzduchu v karavane. Ale zvládli sme.
Deti sa potešili, že v kempe sú aj nejaké tie zvery, konkrétne dve mačky. Ja mačky veľmi v obľube nemám, ale na druhú stranu bolo fajn, že deti mali nejakú tú zábavku aj v dobe, keď sme práve neboli na pláži.
Každý večer sme chodili na prechádzku do mesta – dali sme si zmrzlinu, niečo sme zjedli a užívali sme si tú úžasnú večernú prímorskú atmosféru. Občas teda spestrenú nervozitou nášho najmladšieho, či súrodeneckými hádkami starších, ale tak bez toho by to nebola rodinná dovolenka:)
Celý týždeň nám krásne svietilo slnko, sem-tam s nejakými mráčikmi. Mali sme v pláne odísť v piatok večer, opäť na noc, aby deti počas cesty spali. V piatok ráno nás však zobudila búrka. Dážď silnel a predpoveď ukazovala, že pršať bude celý deň a aj pár nastávajúcich dní. Tak sme prehodnotili naše plány a rozhodli sme sa vyraziť domov už v piatok ráno.
V karavane je jednoducho dosť málo miesta na to, aby sme tam prečkali celý upršaný deň so štyrmi deťmi, z toho jedno veľmi aktívne vo veku 1,5-roka 🙂
A tak sme šli s tým, že cestou sa niekde ešte zastavíme, aby nám ušiel čas. Na Plitvických jazerách sme už boli, tak sme sa rozhodli pre Národný park Paklenica. Vyzeralo to naozaj zaujímavo a ja som sa veľmi tešila, že uvidíme zasa kus nádhernej prírody. Vyzbrojení kočíkom aj Manducou sme sa teda vybrali do Paklenice. Zaplatili sme vstupné, jeden zo zamestnancov sa s údivom pýtal manžela, či sú všetky tie štyri deťúrence jeho. Po manželovej kladnej odpovedi sa ešte tento pánko spýtal, či ich má všetky s jednou ženou a keď manžel prikývol, ujko neveriacky kukal. No, zrejme sme boli pre neho zaujímavým úkazom:)
Ešte sme sa pre istotu spýtali, či je v pohode prejsť turistickú trasu aj s kočíkom. Moja angličtina nie je až taká hrozná, takže som sa vedela spýtať túto jednoduchú otázku a tiež nebolo ťažké rozumieť odpovedi: „Yes, no problem!“. Natešení sme sa teda vybrali s kočíkom na prechádzku Paklenicou.
Tí, čo tento Národný park poznáte, isto viete, že sme ďaleko nedošli. Vlastne sme to otočili veľmi rýchlo a kočík sme odparkovali v karavane. Neviem, či zamestnanec mojej otázke dobre nerozumel, alebo mal len nezvyčajný zmysel pre humor, prípadne z angličtiny ovládal len vetičku „Yes, no problem“, každopádne s kočíkom to bolo úplne bez šance. To sme pochopili veľmi rýchlo.
Manduca nám však tiež veľmi nepomohla, lebo Tomáško chce všade po vlastných, zo zásady sa nechce držať nikoho za ruku a všade najradšej chodí behom. Pri pohľade na kamenné a skalnaté cestičky nám bolo jasné, že toto náš drobec po vlastných nemá šancu zvládnuť. Ja s ním v Manduce som si tiež netrúfala, takže ho napokon niesol manžel na chrbte. Tomáško nám ale dával jasne a hlasito najavo, že takto si to nepredstavoval a že nám výstup bude „spríjemňovať“ až do nepríčetnosti.
Niekde uprostred nášho výstupu sme streli pár Slovákov, ktorí sa zmilovali a úprimne nám povedali, aby sme ďalej ani nešli. Pretože to najkrajšie z celej trasy je vraj práve tam, kde sme a tam hore to aj tak za veľa nestojí. Videli našu situáciu s malým nervóznym krpcom vzpierajúcim sa v nosiči a ďalšími troma mierne otrávenými deťmi, takže nám chceli pomôcť svojou úprimnosťou. Veľmi som to ocenila, pretože som podvedome cítila, že Paklenice máme všetci asi tak akurát dosť. Tým nechcem povedať, že toto miesto nestojí za to, alebo že by som nemala chuť ísť sa pozrieť až hore. Problém bol v našej zostave – pre Tomáška to bolo utrpenie, nič z toho nemal, muž a ja sme boli mierne nervózni z Tomáškových protestov a zvyšok našej „posádky“ mal už v podstate tiež dosť.
A tak sme to niekde v polke cesty otočili a šli sme späť. Po chvíli sme zistili, že sa nám ani nemohlo stať nič lepšie. Kúsok od karavanu sa totiž spustil taký lejak, že by sme boli zmokli totálne do nitky.
S Paklenicou sme sa teda rozlúčili dosť rýchlo, ale nevadí:) Niekedy nabudúce snáď.
Cestou späť sme ešte chceli pozrieť Záhreb. Zišli sme teda z diaľnice a tešili sa na večernú prechádzku týmto mestom. Rýchlo sme však zistili, že zaparkovať s karavanom nie je také isté ako zaparkovať s obyčajným a hlavne teda menším autom:) Spravili sme pár okruhov mestom v snahe nájsť miesto na parkovanie, ale Tomáško už začínal strácať nervy. Tak sme si povedali, že je fajn, že sme Záhreb videli aspoň z auta a rozhodli sme sa vydať na cestu domov.
Toľko asi moje spomienky na našu „karavanovú“ dovolenku, na ktorú isto nikdy nezabudneme my ani naše deti.
Stredná Dalmácia je našou obľúbenou chorvátskou destináciou a okrem karavanu sme tam zopárkrát šli aj autom. Ak si na karavan či auto netrúfate, množstvo zájazdov do tejto oblasti nájdete aj tu https://dovolenka.sme.sk/chorvatsko/stredna-dalmacia.
