Veľakrát som si povedala, že až budem mať viac času, budem robiť to či tamto. Hlavne viac sa venovať deťom, tráviť s nimi viac času, rozprávať sa, hrať sa, jednoducho byť s nimi. Ale aj to, že sa začnem konečne starať o svoje zdravie, lebo cvičenie som odkladala posledné roky stále na „od zajtra“. A veľa iných vecí…
No viete, čo sa stalo? Dnes sa pozerám na svoje deti, ktoré sú už dosť veľké a zostalo mi tu už len posledné „bábätko“, ktoré má už 1,5 roka. Čas nezastavíme. A čakať na to, že raz budeme mať viac času, že raz si vydýchneme a budeme robiť všetko to, čo by sme chceli a na čom skutočne záleží, je dosť riskantné. Lebo jediné, čo je isté, je dnešok, táto chvíľa.
Vďaka môjmu nedávnemu depresívnemu obdobiu a „takmer nervovému zrúteniu“ som si uvedomila, že to, čo bytostne potrebujem (a myslím, že to potrebujú mnohé ďalšie mamy aj „nemamy“), je SPOMALIŤ. Spomaliť a žiť tu a teraz…
Lebo čo ak…
Až si vydýchnem,
pôjdem do lesa a budem počúvať spev vtákov.
Až si vydýchnem,
budem s mojimi deťmi obdivovať pestrofarebné kvety
a mávať na lietadlá.
Budem s nimi hádzať kamienky do potoka
a pozerať sa na kruhy, ktoré kamienky
na hladine vytvárajú.
Až si vydýchnem,
budem kresliť obrázky, ktoré tak dlho nosím v hlave.
A napíšem knihu básní a detských rozprávok.
Až si vydýchnem,
budem si užívať každé jedno dojčenie miesto toho,
aby som počas neho surfovala na internete alebo
vybavovala telefonáty či e-maily.
Budem nasávať tú prekrásnu vôňu bábätkovskej pokožky.
Budem hladiť tú malú hlávku, jemné líčka a rozplývať sa
pohľadom na to dokonalé Božie dielo, ktorým každé dieťa je.
Až si vydýchnem,
začnem sa starať o svoje telo, zdravo sa stravovať,
cvičiť. Budem behať, plávať.
Až si vydýchnem,
budem premýšľať o svojich snoch a o tom, ako ich naplniť.
Až si vydýchnem,
budem pracovať na zlepšení manželstva, prehĺbení lásky.
Až si vydýchnem,
doprajem si masáž svojho uboleného chrbta.
Až si vydýchnem,
pôjdem navštíviť kamarátku, ktorú som tak dlho nevidela.
A starého otca do domova dôchodcov.
Až si vydýchnem,
budem sa viac rozprávať s mojimi deťmi, počúvať ich zážitky,
starosti i radosti. Budem sa s nimi smiať alebo plakať.
Budem ich držať v objatí dlhšie ako pár sekúnd.
Až si vydýchnem,
pôjdem na všetky tie miesta, o ktorých celý život snívam.
A budem počúvať pieseň mora a tiché šepkanie oceánu.
Budem tancovať na pláži, pozorovať západ slnka.
Až si vydýchnem, budem viac žiť a menej prežívať…
No až si vydýchnem, nebude už na to všetko neskoro?
Čo ak zistím, že moje nohy ma už neposlúchajú a do lesa nebudem
môcť ísť…
Čo ak moje deti už budú veľké na to, aby chceli mávať na lietadlá
alebo hádzať kamienky do vody?
Čo ak zabudnem na všetky tie obrázky,
ktoré som chcela nakresliť a básne, ktoré som chcela napísať?
A čo ak zistím, že už nemám žiadne malé bábätko,
ktoré by sa chcelo dojčiť a bábätkovská vôňa bude len
sladkou spomienkou?
Čo ak bude moje telo už tak unavené a zničené,
že miesto zdravého stravovania a behania budem
chodiť od lekára k lekárovi?
Čo ak zistím, že moje sny už vlastne ani nemôžem splniť,
lebo nebudem mať zdravie ani energiu?
Až si vydýchnem,
nebude už moje manželstvo minulosťou,
pretože nebol čas na jeho budovanie?
Čo ak zistím, že izba môjho starého otca v domove dôchodcov
má už nového obyvateľa?
Čo ak už tu nebudú deti, ktoré by sa chceli deliť o svoje radosti a starosti
a zotrvať v mojom náručí dlhšie ako pár sekúnd?
S ktorými by som sa mohla smiať či plakať?
Keď si vydýchnem,
možno bude moje chatrné zdravie alebo zničené telo
prekážkou na ceste k moru.
A nikdy už nebudem
počúvať pieseň mora ani tiché šepkanie oceánu.
Nebudem tancovať na pláži…
Keď si konečne vydýchnem a budem chcieť začať žiť,
čo ak zistím, že je neskoro?
Čo ak ten čas vydýchnuť si je práve TERAZ?
