Pamätám si, ako som sa doslova bála chytiť nášho prvého drobca do náručia bez zavinovačky. Také malé krehké bábätko, ako ťa len správne chytiť, aby som ti neublížila? A tak som, dnes už nášho 6-ročného, syna nosila zaviazaného v zavinovačke dovtedy, kým mu z nej nevytŕčali nôžky.
Dokonca ani kúpať som ho spočiatku nedokázala, toho sa musel ujať manžel. Nuž čo, človek robí chyby a dnes veľmi ľutujem, že som si tak nedôverovala a bála sa dotýkať a nosiť svoje vlastné dieťatko.
Pri druhom dieťatku som bola na tom rovnako, i keď zavinovačku som používala trošku zriedkavejšie a kratšie než pri synovi. Ach, ako veľmi by som v tom čase, keď našu maličkú trápili večerné srdcervúce plače, ocenila šatku na nosenie bábätka. A hoci som mala jednu požičanú, netrúfla som si tam našu dcérku uviazať. Pripadalo mi to neskutočne ťažké a zložité, nič pre mňa. A tak som dcérku prenosila na rukách, tíšila ju, chrbát ma šialene bolel a nervy som mala v kýbli (spisovne „vo vedre“ – ako čudne to znie, že?:).
Keď mala asi 4 mesiace, zapáčila sa mi predsa len myšlienka nosenia bábätka a tak som si s ťažkým srdcom (predsa len 100 Eur pre mladú rodinu nie je malý výdavok) ale s veľkým očakávaním objednala Manducu. Dcérku sme tam mali iba párkrát, na nejakých výletoch a občas doma. Opäť to ľutujem a viem, že som mala a mohla nosiť svoje druhé dieťa ooooveľa viac.
A prišlo tretie bábätko. Vedela som, že túžim byť čo najviac v kontakte s tým maličkým stvorením, ktoré deväť mesiacov okupovalo miesto pod mojím srdcom (ale aj v srdci, samozrejme:). Myslela som si, že počkám také tri-štyri mesiace a začnem našu najmladšiu dcérku nosiť v Manduce. Šatku som neplánovala, pretože stále som mala pocit, že je to taaaak neskutočne zložitá vec a ja také nemusím.
No ako som sa tak jedného dňa dívala na našu Mušku spiacu v postieľke, pripadalo mi to strašne nesprávne, že to nádherné mini-stvorenie tam leží také stratené a opustené v tej veľkej (hoci na pohľad peknej:) postieľke a doslova ma zožierala túžba pritisnúť si ju k sebe a viac nepustiť.
Manduca sa mi pre ňu zdala ešte príliš „veľká“, tak som poprosila kamarátku, či by mi nepožičala šatku, aby som si mohla skúsiť „šatkovanie“.
Páni, prvé pokusy vyzerali morbídne – našťastie, mala som dosť súdnosti a skúšala som si to len s bábikou (vďaka „Chou-Chou“ za asistenciu:) a potom som konečne nabrala odvahu uviazať si do šatky aj našu Mušku. V momente som pochopila, že nosenie detí v šatke je zrejme prudko návykové, aspoň pre mňa.
Dnes už máme doma aj našu vlastnú šatku Storchenwiege Leo Natur (kúpená z druhej ruky ale novučká:) a používame výdatne každý deň. Je to jedna z najlepších vecí, aké som si mohla pre bábätko zaobstarať.
Je to nádherný pocit mať svoje bábätko tak blízko pri sebe, nehovoriac o praktickosti tohto vynálezu – môžem sa venovať ďalším dvom deťom, poupratovať, navariť, ožehliť bielizeň a kopec iného.
Mrzí ma len, že som si nosenie v šatke neužila pri našich prvých dvoch deťoch:(
gratulujem! aj náš mladší sa nosil v leo natur a potom v manduce po sestre, teraz má ešte aj alpino 🙂 manducy sme pri staršej vystriedali 2, veruže bola múdre bábo a mamina ju musela strach-nestrach z malého krehkého stvorenia nosiť od začiatku, lebo inak bol kriiiiiiik 🙂 bola veľmi neoblomná 😉
ďakujem:) no naša malinká je dobručké bábo, ale nosiť som chcela asi viac ja:))) každopádne, odkedy sme objavili šatku, v kočíku sa jej nie veľmi páči (ale ktovie, či by sa jej páčilo, keby šatku ani nevyskúšam). Som ale fakt veľmi rada, že som sa odhodlala a nosím:)