7 najcennejších lekcií, ktoré mi dal rok 2018

Rok 2018 bol pre mňa tým najťažším a zároveň najviac transformačným rokom vôbec. Udialo sa toľko vecí, ktoré od základov zmenili môj život a celkovo život našej rodiny. Spísala som 7 tých najcennejších lekcií, ktoré som sa v roku 2018 naučila.

Vždy budú ľudia, ktorí ťa jednoducho nebudú mať radi

Pokiaľ mi pamäť siaha, už ako malé dieťa som sa vždy snažila, aby ma mali druhí radi. Radšej som potlačila svoje vlastné pocity a často aj názory, len aby som sa zapáčila ostatným. Nebola som sama sebou, stále som riešila, čo si druhí o mne pomyslia, aký dopad budú mať moje rozhodnutia na všelikoho možného. Vlastne som stále riešila skôr druhých ľudí než samu seba.

Našťastie, došla som do štádia, kedy som si uvedomila, že nie je možné, aby ma mali všetci radi. Niektorým ľuďom proste nesadnete, aj keby ste robili čokoľvek. Uvedomiť si to je úžasne oslobodzujúce!

Veci nás nemôžu urobiť šťastnými

Minulý rok sme okrem iného urobili jeden obrovský krok – predali sme dom. Viem, že tento krok bol pre mnohých veľmi ťažko pochopiteľný, až nerozumný. Aj pre mňa to bola jedna z najťažších vecí, pretože predávať dom nie je ako predávať auto či bicykel.

No vedeli sme, že to musíme urobiť. Neboli sme šťastní. Kvôli veľkej hypotéke sme sa stali otrokom nášho vysnívaného domu. Nemali sme čas riešiť problémy, ktoré bolo potrebné naozaj riešiť, aby vôbec naša rodina mala šancu zostať pohromade.

Bola to naozaj tvrdá lekcia, ale pochopili sme, že žiadne veci – teda ani dom – nás nemôžu urobiť skutočne šťastnými.

 

Dom nie je automaticky domov

Mať dom a mať domov nie je to isté. Verím, že domov sú ľudia, ktorých máme radi a nie nutne konkrétne miesto či budova. Iste, bála som sa, že predajom domu pripravíme našu rodinu a najmä deti o ich domov. Ale najdôležitejšie zo všetkého je, že sme zostali ako rodina spolu. Že manžel mohol odísť na liečenie a začať odznova. A domovom nám môže byť akékoľvek miesto na svete, kde sme spolu.

 

Minimalizmus je oslobodzujúci

Za posledných pár rokov sme sa dvakrát sťahovali – od mojich rodičov do nášho domu a potom späť k rodičom. Pri sťahovaní sme videli, koľko vecí sme dokázali nahromadiť. Keď máte štyri deti, je toho naozaj neúrekom. V tom čase som už mala prečítanú knižku od Marie Kondo – Kúzelné upratovanie a vedela som, že táto cesta sa mi páči. Okrem toho som sledovala rôzne blogy o minimalizme a bola som úplne namotaná. Neskutočné množstvo hračiek a vecí sme popredali, porozdávali či povyhadzovali.

Ten rozdiel je cítiť aj na praní – niekto by čakal, že pri štyroch deťoch periem každý deň, to ale vôbec nie je pravda. Deti majú každý tri poličky oblečenia (vrátane letného) a pravidelne im to triedim. My s mužom máme takisto po tri poličky oblečenia. Zimné bundy a otepľovačky máme odložené v pivnici v jednej skrini.

Celkovo nám ubudlo veľmi veľa vecí a s nákupom nových sme opatrní. Obmedzený priestor má svoje výhody, núti vás to naozaj premýšľať, či to alebo ono potrebujete a v konečnom dôsledku vám to šetrí peniaze.

Minimalizmus vnímam ako úžasnú cestu, ako si zjednodušiť život. Je to ale cesta neustáleho rozvoja, pretože obzvlášť pri deťoch je treba pravidelne triediť a vyraďovať veci a hračky, aby sa toho zbytočne veľa nenakopilo. To už by ale bolo zasa na úplne inú kapitolu.

 

Zázraky sa naozaj dejú!

Za najväčší dar minulého roka považujem „znovuzrodenie“ môjho manžela. Keď mi v januári oznámil, po tom ako prehral väčšiu sumu peňazí, že musí ísť na liečenie (závislosti od hrania), cítila som nádej. Dovtedy totiž liečenie absolútne odmietal, nepomáhalo nič, on bol presvedčený, že to zvládne sám. A zrazu tam stál a hovoril mi, že chce a potrebuje ísť na liečenie.

Vtedy som vedela, že moje modlitby boli vyslyšané a že existuje nádej. Pre mňa to bol jednoducho zázrak, za ktorý som nesmierne vďačná! Aj keď samozrejme, liečenie neznamená žiadnu čarovnú paličku, ktorá by človeka zmenila jedným mávnutím. Je to len nasmerovanie a potom tvrdá práca na sebe, ktorú musí abstinent neustále vykonávať.

 

Všetko, čo sa v našom živote udeje, má svoj význam – aj to zlé

Keby ste mi niekedy pred rokom povedali, že raz budem vďačná za tie katastrofy, ktoré sme kvôli mužovej závislosti prežili, asi by som vás poslala „niekam“. Dnes však vidím všetko inak. Vidím súvislosti, ktoré som predtým nevidela. A cítim vďačnosť aj za to zlé. Pretože ma to posunulo dopredu. Pretože som vďaka tomu všetkému vnútorne vyrástla. Pretože ma to naučilo, že som silnejšia, než som si myslela. Pretože to napriek všetkému naše manželstvo posunulo ďalej. Pretože som spoznala množstvo nových krásnych ľudí. Pretože sme si uvedomili, že život máme len jeden a je len na nás, ako ho prežijeme.

 

Je krásne byť mimozemšťanom

Veľakrát som si pripadala v tomto svete ako mimozemšťan. Niektoré veci som proste videla a vnímala inak ako ostatní. Dlho som sa pre to trápila a myslela si, že chyba je vo mne. Že mám jednoducho nejaké naivné predstavy o živote a ono to je celé inak. Že by som sa mala snažiť žiť ako väčšina druhých normálnych ľudí. Že by som mala byť taká alebo onaká, necítiť to, čo cítim a nemyslieť si to, čo si myslím.

Dnes viem, že neexistuje žiadny univerzálny návod na život. Že cesta, ktorou ide väčšina ľudí, neznamená automaticky, že je správna.

Každý by sme sa mali snažiť žiť svoj život najlepšie, ako vieme. Nežiť život iných ľudí, ale žiť ten vlastný. Koľko ľudí vlastne ani netuší, čo by v živote chceli, pretože sa ani len nezastavia a nezamyslia.

Viem, že v očiach mnohých som čudná, ale po rokoch trápenia sa kvôli mojej „inakosti“ cítim, že je krásne byť mimozemšťanom. A dokonca som minulý rok stretla dosť podobne čudných ľudí. Takých, ktorí vidia svet a život podobne ako ja. Som za to veľmi vďačná!

 

Toto sú z môjho pohľadu tie najdôležitejšie lekcie, ktoré som sa v minulom roku naučila. A aký bol ten váš rok 2018?

Posts created 211

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Related Posts

Begin typing your search term above and press enter to search. Press ESC to cancel.

Back To Top